Aké správanie zničí vzťah?

Možno sme boli tak dlho sami, že sme sa životu v páre odučili. Možno nám kedysi ľudia toľko ublížili, že si neustále kryjeme chrbát. Možno sú ale naše úmysly tie najlepšie, ale nie tie najrozumnejšie. Aj keď sa vieme oddať, veľa vecí pre vzťah obetovať a snažíme sa pozerať na veci rozumne, veľa chýb robíme absolútne neúmyselne a s dobrou vierou. Poďme si siahnuť do svedomia a pozrieť sa na vlastné správanie málinko s odstupom. Čím môžeme nevedomky pracovať na odsúdení vzťahu k zániku?

Existujú univerzálne veci, ktoré vo väčšine prípadov pomaly podrývajú pevnosť vzťahu, až nakoniec potenciálne vedú k jeho rozpadu. Alebo minimálne nám pridávajú veľké, veľké mínus. A my si môžeme myslieť nielen, že naše správanie nie je zlé, ale naopak, že robíme len dobre. V akých prípadoch sa tak trošku mýlime?

Sme finančne nezodpovední. Peniaze už zničili nejeden vzťah, keď sa pozriete okolo seba, určite nájdete viacero príkladov. A problémy zďaleka nemusí spôsobiť len to, že rozhadzujeme a nie sme schopní ušetriť. Akékoľvek bezohľadné nakladanie s peniazmi, nezahrnutie partnera a rodiny do plánovania rozpočtu, bez pomyslenia na spoločnú budúcnosť, môže partnerovi vyložene ubližovať.

Nemáme iné záujmy, než je náš vzťah. Alebo bez partnera nie sme prakticky ničím. Niekedy to preženieme a vzťahu sa oddáme úplne. Prijmeme zvyky a návyky partnera, jeho spôsob života, ten svoj starý zahodíme, potlačíme alebo zabudneme. Stopercentnú pozornosť upíname na partnera. Takýto prístup nám môže úplne vymazať osobnosť a ešte k tomu vyvolať paranoju, úzkosti a depresie.

Vytvárame závislý vzťah. Áno, máme svoje vlastné koníčky i mimo vzťah, ale naše sebahodnotenie je determinované tým, ako nás vidí partner. Bez partnerovho ocenenia nemáme sebavedomie, sebaúctu ani dobrý pocit zo seba samej. Spoliehame na partnera, že bude napĺňať všetky naše citové potreby, nerobíme nič len pre seba a vlastný dobrý pocit zo seba samej.

Správame sa, ako by sme boli „single“. Keď už sme spomenuli riziko príliš závislého vzťahu, musíme spomenúť aj protipól, vzťah natoľko nezávislý, že vlastne neexistuje. Predsa len je potrebné vziať do úvahy, že vstupom do vzťahu a fungovaním v ňom sa proste musíme (ideálne taktiež chceme) vzdať spôsobu správania a trávenia voľného času, aký sme mali predtým. Nájsť tú pravú rovnováhu medzi vlastným životom a životom v páre, to je oriešok. Pretože keď uprednostňujeme seba okato, môžeme tým zraňovať partnerove city, a to nie práve zanedbateľným spôsobom. V takom prípade je na mieste zvážiť, či je pre nás partner dostatočnou motiváciou a inšpiráciou na zmenu správania, či nám predsa len nebolo lepšie bez neho.

Prejavujeme nestabilitu a neistotu. Samozrejme sa tak občas cítime, bezcenní, v depresiách sami zo seba (a niekedy to má aj čo robiť s hormonálnou hladinou, že áno). To môže ovplyvniť naše správanie voči partnerovi. Akokoľvek nás partner miluje, nemôžeme od neho ani chcieť, ani očakávať, že bude neustále bojovať s našimi pocitmi menejcennosti, ktoré sa snažíme si rôznymi spôsobmi kompenzovať. Môžeme u partnera chcieť prebudiť žiarlivosť, vzbudiť napríklad aj zlosť alebo inú negatívnu emóciu, ale zámerne aj neúmyselne, pokúšame jeho trpezlivosť.

Dostatočne neukazujeme záujem. Každý človek je unikát, každému vyhovuje niečo iné. V partnerských vzťahoch by mala byť však miera kompatibility čo najvyššia. Veľmi častou, aj keď zdanlivo malichernou, boliestkou vzťahov je nedostatočné preukazovanie citov fyzickými činmi. A tým zďaleka nemyslíme len horizontálne aktivity, ale objímanie, bozkávanie, držanie sa za ruky, pohladenie... to všetko chýba nielen ženám, ale prekvapivo často tiež mužom. Bez takýchto drobných prejavov náklonnosti sa môže vzťah plazivo transformovať v priateľstvo. Dotykmi totiž dokazujeme, že s milovanou osobou nemáme fyzické hranice, je to človek, ktorého sme si pustili doslova k telu.

Nadmerná kritika a „rýpanie“. Že je to neškodné alebo to myslíme dobre? Bohužiaľ, ani jedno nás k tomu neospravedlňuje. Ak sa radšej (alebo moc často) sústredíme na negatívne stránky partnerovej osobnosti a vzťahu (alebo mu ich podsúvame), nehovoríme druhému o sebe nič dobré. Ale chyba komunikácie môže spočívať aj v niečom inom - ak jeden z partnerov neustále kritizuje a druhý to ignoruje, je vhodná doba na to si vážne pohovoriť. Pretože týmto prejavujú nezáujem o vzťah obe strany.

Nedostatok záujmu a komunikácie. V súčasnej dobe existuje až príliš manželských párov, v ktorých partneri trávia spoločný čas každý sám v spoločnosti sociálnych sietí a virtuálnej reality než v spoločnosti jeden druhého. Veľakrát už spolu partneri nemajú záujem zdieľať radosť z úspechov, obavy, starosti, ale ani všedné každodennosti. Ak tento záujem o komunikáciu vyprcháva, ešte nie je potrebné vešať hlavu. Pri včasnej detekcii problému tohto typu sa ešte dá zapracovať na jeho odstránení!

Sme neúprimní. Malá lož neuškodí? Ako sa to vezme. Malá lož dláždi cestu tým veľkým, ktoré ju nasledujú. Akonáhle raz začneme, zistíme, že nám to prechádza a ani sa nenazdáme a už zneužívame partnerovej dôvery. A čo viac, začneme si hovoriť... keď je to tak jednoduché a partner nič nespozná, čo keď on klame tiež mňa a ja o tom neviem? A je to tu, najväčší trest a daň za neúprimnosť je, že sami prestaneme dôverovať.

Nechávame minulé vzťahy kontrolovať ten súčasný. Strašne ťažké je presvedčiť sa, že ten, s kým diskutujeme, je úplne nový človek. Nie je to len ten starý, ktorý nám kedysi ublížil, čo sa inak správa. Prisudzovať partnerovi a priori potenciál zlých vlastností partnera minulého je nielen nefér, ale tiež nezdravé. Ak sa pristihneme, že partnera podozrievame, že reagujeme na niektoré vyhlásenia alebo činy príliš podráždene alebo zdanlivo nelogicky a iracionálne, možno by sme mali zvoľniť a skúsiť sa sami seba opýtať, či sme na vzťah vlastne pripravení, či sa naše minulé rany už zahojili.