Keď sa láska vytratí

Skoro každý z nás v partnerskom živote dospel do bodu, kedy skúšal starostlivo preskúmať svoje vnútro a zistiť, či to so súčasným partnerom ešte má alebo už nemá cenu. Je až prekvapujúce, ako často zistíme, že vlastne nevieme, čo k druhému cítime. Je to láska? Je to priateľstvo? Je to rešpekt? Alebo ide len o tolerovateľné spolužitie? Nevedieť znamená nemať podklady pre rozhodnutie. A z nasledujúcich drobných znamení si môžete poskladať obrázok o trošku farebnejší.

Prestali nám „chutiť“ spoločné večere. Proste si neužívame prítomnosť druhého, keď jeme. Kedysi (a napríklad ešte pred mesiacom) to bol pekne strávený spoločný čas, ale teraz sa nudíte a radšej by ste vzali len niečo do ruky a išli si po svojom. A predstava „rande“ na večeru? Rozhodne vás neláka a viete si predstaviť asi sto lepších spôsobov, ako tráviť čas. Aj keby to bolo o samote pred televíziou.

Prestali obavy, kde muž je a či je v poriadku. Je snáď vrodenou dispozíciou každej ženy strachovať sa o svojho muža. Kde je, čo robí a či je v poriadku (a teraz nemyslíme žiarlivosť, ale naozajstnú starosť). Akonáhle toto prestane a je nám vlastne celkom jedno, že nám partner nedal vedieť, že sa zdrží alebo že nepríde, nie je to dobré. A keď sa nahneváme len preto, že nám to nabúrava organizáciu dňa, alebo sa dokonca tešíme na to, až mu to „vytmavíme“, rozhodne nie sme na dobrej ceste.

Keď rozlúčka nebolí. Odchádza partner na služobnú cestu? Na víkend k rodičom, na dlhšiu dobu s kamarátmi? Rozlúčite sa a vám ani nepríde, že sa niečo deje? Cítite vlastne... nič? Alebo snáď možno dokonca úľavu alebo radosť, že budete mať pokoj pre seba? Presne.

Už nie je protagonistom fantazijnej budúcnosti. Náš partner sa jednoducho vytratí z našich predstáv. Poznáte denné snívanie, predstavovanie si „čo keby“. Ak náš súčasný partner nie je súčasťou budúcnosti, hoci nepravdepodobnej, ktorú si vysnívame, asi ho tak úplne nechceme ani v tej reálnej.

Zase ďalší deň. „Už je to pár rokov, čo mi cestu skrížil muž môjho života. Hoci som predtým mala dlhodobé vzťahy, nikdy to nebolo, ako s ním. Neváham ani na chvíľočku, že je to človek, s ktorým chcem stráviť zvyšok života, a je pár maličkostí, ktoré ma v tom utvrdzujú. Napríklad sa mi nechce večer zaspať, pretože viem, že ma čaká niekoľko hodín bez neho. Ale hlavne - teším sa na ráno, teším sa, až ho uvidím, urobí mi okamžite radosť, keď je on to prvé, čo po prebudení vidím a cítim vedľa seba.“

Jana, 40.

Znie vám to ako z nejakého moc romantického a presladeného filmu? Možno. Ale ako príklad je to veľavravné. Keď sa ráno prebudíte a váš partner je len súčasťou protivného rána, asi nie je s našimi citmi všetko tak, ako by v šťastí malo byť.

Keď sme samy sebou viac bez neho ako s ním. Odíde, nie je doma, máte voľno, idete preč. A vy zrazu precitnete, prebudíte sa, ste plné života, viete, čo robiť, viete, čo vás baví a venujete sa tomu. Keď ste spolu, pohasnete.

Začíname projekt „nová láska“. Predstavy a sny o niekom inom (a trebárs úplne imaginárnom) sú pravdepodobne najistejší indikátor toho, že vlastne z existujúceho vzťahu chceme preč.

Ak sa vo vzťahu cítime ako v čakárni na niečo lepšie, keď si hovoríme - či toto je všetko, čo som od života dostala, tak to síce nie je zlé, ale ak sa naskytne lepšia príležitosť, skočím po nej - asi by sme sa mali zamyslieť. Pretože šťastiu sa niekedy musí ísť naproti, často nás v tej čakárni prehliadne. Želá totiž odvážnym a pripraveným.