Nudí sa vaše dieťa? To je dobre!

Ako dospelí sme asi občas narazili na fakt, že zďaleka nie všetko, čo sme potrebovali vedieť, sme sa naučili v materskej škôlke. Život je plný prekvapení a nie všetky sú príjemné. Jedno z nich je, že príde doba, keď nám náš „voľný čas“ nebude nikto organizovať. V súčasnej dobe často vychovávame generáciu detí na to, že konkrétne toto zistenie pre nich môže byť časom nepríjemný šok. Čo to znamená v reálnych termínoch?

Dnešné deti to nemajú jednoduché. Než začnete protestovať, hovoriť, že to majú oveľa jednoduchšie, než sme to kedy ako deti mali my, na chvíľku sa zamyslite. Ako dospelí máme teraz vlastne neobmedzené množstvo možností, čo robiť, ako sa zabaviť. Väčšinou sme limitovaní „len“ časom, záväzkami alebo financiami. S našimi deťmi sa to má podobne, ale na rozdiel od nás toho môžu realizovať oveľa viac. A tiež to robia – iba často nie z vlastnej vôle.

Deti, zábava a stres

Boh vie, kde sa v nás vzala potreba, respektíve možno skôr pocit nutnosti, zabaviť naše deti každú minútu ich dňa. Škola, krúžky, športy, to je jasné, ale dokonca im dávame aj vybrať, ako sa môžu alebo majú hrať. V dobrej viere im poskytujeme neskutočné vyžitie, množstvo hračiek a iných stimulov, len aby si mohli vybrať a nedaj bože sa na chvíľu nenudili. A nehnevali. Lenže sami vieme, ako to dopadá. Naše dieťa má síce stovky hračiek, ale najviac a najradšej sa bude aj tak hrať s kusom dreva, čo našlo na zemi. A keď za nami pribehne dieťa s tým, že sa nudí, zrazu sa cítime ako extrémne zlí rodičia. Tak sa tomu snažíme predchádzať.

Jedna z možných motivácií na prestimulovanie našich detí je aj fakt, že si my sami chceme oddýchnuť – a teda znižovať potenciál toho, že sa do „zábavy“ našich detí budeme „musieť“ aktívne zapojiť. Pretože sa celkom dobre môže stať, že keď dieťa nebude mať o svoju zábavu postarané, bude chcieť čas tráviť s nami. A my jednoducho potrebujeme na chvíľku vypnúť, oddýchnuť si.

Keď sa nad tým zamyslíme, je to veľmi paradoxná situácia. Sami vieme, aké to je, „mať toho veľa“, ale to, že často zaťažujeme naše deti, hoci vecami, ktoré považujeme za zábavu alebo kultiváciu, je v poriadku. Z nadbytku aktivity ale pre deti plynú dva pomerne nešťastné výstupy.

Stres

Aj keď deti podľa našich meradiel nemajú žiadnu zodpovednosť a teda žiadny dôvod na stres (okrem toho očividného napríklad v škole), aj ony „toho môžu mať moc“. A všetci poznáme tú túžbu, kedy zúfalo chceme v dnešnom uponáhľanom svete mať chvíľu, kedy jednoducho nerobíme nič. Alebo si niečo vymyslíme až v momente, keď vieme, že nemusíme. Deti na rozdiel od nás ešte nemajú vyvinuté mechanizmy zvládania stresových situácií. A tak si môžu zarábať na pomerne nepríjemné problémy do budúcnosti, neurózy, úzkosti a podobné.

Nesamostatnosť

A tu dávame veľký výkričník. Pretože akonáhle sa raz naučíme, že nám za každých okolností niekto povie, čo aj ako máme robiť, naučí nás to istej bezmocnosti. My si to sami nevieme veľmi predstaviť, pretože nám rodičia často na sťažnosť, že sa nudíme, jednoducho odpovedali „tak sa zabav“. A bolo. A my sme šli von, vymysleli si hru, postavili pevnosť alebo začali kresliť. Ale dnes? Deti majú k dispozícii tablety, dômyselné hračky a rôzne audiovizuálne stimuly, málokedy zostanú len so svojou vlastnou predstavivosťou. (Čo sa stane, keď sa ako rodina prestaneme toľko pozerať na televíziu? Dozviete sa tu.)

„Pamätám si, že sme sa so sestrou hrávali na špiónky, ktoré sme zazreli v nejakom filme. Vtedy mali ultramoderné vybavenie, ktoré sme samozrejme tiež nutne potrebovali, takže sme si notebook urobili z prehnutého papiera, na ktorý sme nakreslili obrazovku aj klávesnicu, myslím, že myš a mobil sme vyrábali z trubičiek od toaletného papiera. No a než došlo k samotnej hre, bol pomaly čas ísť spať. Nás ale aj tak najviac bavilo ju vymýšľať. Nemohli sme si sadnúť k tabletu a prehrávať si pesničky na YouTube, nič také jednoducho nebolo. A televízia bola výsada dospelých, hračky sme nejaké mali, ale boli to skôr stavebnice a veci, ktoré mali viac ako jedno využitie. Dneska by sme s tým boli raz dva hotové, vtedy sme museli vymýšľať a pripravovať všetko, naozaj sme tým žili.“

Karolína, 34

Možno by sme mohli prestať svoje deti podceňovať a naopak začať podporovať ich fantáziu. Predsa nechceme, aby z nich vyrástli dospelí, ktorí bez vonkajších stimulov nevedia, čo vlastne majú v tom živote robiť. Je fajn, keď si dieťa vyskúša všetky možné aktivity, ale možno by samo prišlo s nejakou, ktorá by nás, dospelých, ani vo sne nenapadla. Pretože, nedá sa nič robiť, ale svet dospelých a detí je iný. Nie je jeden lepší a druhý horší (kto z nás by nechcel, aby nás niekto dneska nútil po obede spať a dojesť desiatu), ale nemali by sme deťom ten náš vnucovať veľmi skoro. Len ich nechajte, nech sa nudia. Oni si často vymyslia takú zábavu, ktorá nám vyrazí dych.