Ako si za nešťastie môžeme sami

Nešťastie je možno zavádzajúce slovo. Máme totiž na mysli ten pocit, kedy jednoducho nie sme šťastní. Každý zvlášť musíme posúdiť svoje vlastné vnútro, to, akú perspektívou sa pozeráme na svoju situáciu, či sa okolo nás a nám dejú prevažne dobré veci, zlé veci, alebo vlastne ani nevieme povedať. A keď už budeme pri tom skúmaní vlastného vnútra... možno by sme do tej analýzy mali zahrnúť tiež to, či si za tie pocity nemôžeme sami. Ako?

Nešťastní ľudia totiž majú veľa spoločného. Zďaleka to nie sú ich životné osudy, dokonca ani okolnosti, finančná alebo rodinná situácia. Je to spôsob, akým sa správajú, akým pozerajú na svet, k akému dospeli.

Porovnávajú sa s ostatnými. To bude pravdepodobne to najťažšie, čoho sa vzdať, ak sa chceme posunúť smerom k spokojnej psychike. Ak lipneme na princípe, keď on, tak prečo nie tiež ja, držíme v rukách naozaj dvojsečnú zbraň. Môže nás zožierať závisť a strach, zášť a neprajnosť, a môžeme sa zamknúť do kruhu sebaľútosti, ktorý nám nijako nepomôže. Jediné meradlo, ktoré na nás platí, sme my sami.

Sústredia sa na problém, nie na riešenie. Je to jednoduché. O problémoch hovoríme, rozprávame sa s kamarátmi, kolegami, rodinou, vykladáme, čo je nové. Ale s málokým sa bavíme o tom, čo by sa vlastne dalo robiť. A zrazu si myslíme, že to tak vlastne má byť, že je normálne problémy pitvať, nie konštruktívne riešiť. A ono vyriešiť nejde naozaj len máločo.

Chronicky sa sťažujú. Ľudia, ktorí keď otvoria ústa, tak z nich vypadne s najväčšou pravdepodobnosťou sťažnosť, si vyslúžili špeciálny článok. Všetko o nich si môžete prečítať tu. A že je to naozaj zaujímavé čítanie. Nájdete v popise niekoho, koho poznáte?

Utekanie z reality. Je jednoduché problém na nejakú chvíľu odložiť tým, že ho jednoducho prebijeme skreslením reality. A o čom hovoríme? O akýchkoľvek závislostiach. Alkohol, drogy, gamblerstvo, jedlo, sex, cigarety... to všetko môže byť na chvíľu príjemné, potenciálne však dosť nebezpečné. Deštrukciu síce odkladáme na neskôr, ale zároveň ju takým správaním zväčšujeme.

Máme hlavu nastavenú na negatívno. Irónia, cynizmus, pesimizmus. Je to síce do istej miery prirodzená obrana, ale akonáhle si ich moc privlastníme, môžu nás ovládnuť a paralyzovať. A zrazu sa na všetko pozeráme trošku černejšie než aké to v skutočnosti je - alebo by byť mohlo.

Výhovorky a čakania. Nemám čas. Som moc unavený. Ono sa to zlepší, až (doplňte sami). No, to nás moc ďaleko neprivedie, naopak. Akonáhle sa postavíme do pasívnej roly, kedy vlastne na udalosti nemáme vplyv, tak sa tomu poddáme a budeme naozaj čakať, až sa veci vyriešia za nás. Ono sa to síce stať môže, ale málokedy k našej vlastnej spokojnosti.

Žijeme na úkor budúcnosti. Niekedy máme sklon si nešťastie vynahradiť drobnými radosťami, ako napríklad nakupovaním vecí, ktoré nielen, že nepotrebujeme, ale na ktoré vlastne ani nemáme. Ale dá sa to ešte viac zovšeobecniť. Prestávame vidieť, ako činy, ktoré konáme teraz, môžu ovplyvniť (a ovplyvnia) našu budúcnosť.

• Odovzdanie, smútok a beznádej ešte nikdy nikomu nepomohli dostať sa z problémov. Ak sa budeme stále zbavovať viny a hľadať chyby a prekážky u ostatných alebo u nejakej vyššej moci, skončíme nakoniec tak, že si na svoj život, akokoľvek je bezútešný, zvykneme. A to predsa nechceme, ten život máme len jeden, no nie? Takže prijať zodpovednosť a fakt, že zmena je naskrz bolestná, aj keď je k lepšiemu. A pár dní, týždňov alebo mesiacov vynakladania množstvom energie predsa stojí za to, aby sme potom mali nadosmrti život lepší.