Čoho sa boja malé deti?

Detská predstavivosť je pre dospelého človeka veľmi ťažko pochopiteľná. Sami si ale možno pamätáme, že poskladaná bielizeň na stoličke často vyzerala ako príšera, že keď odišla mamička do kúpeľne, mali sme strach, že už sa nikdy nevráti, alebo že hromy a blesky sa zdali ako najnebezpečnejšia vec na svete. Stačila ale rodičovská náruč a všetko bolo v poriadku. Ako pomôcť deťom bojovať s ich strachmi? A aké strachy sú pre deti najbežnejšie?

Každé dieťa dorastie do veku, keď už sa s ním krásne dohodneme, môžeme sa rozprávať, ale zďaleka ho ešte nemôžeme brať ako dospelého s racionálnym uvažovaním. Od batoliat po predškolský vek a často tiež neskôr sa ako rodičia stretávame s iracionálnymi strachmi našich detí, nad ktorými by sme mohli mať tendenciu mávnuť rukou. Pre zdravú psychiku našich detí je ale podstatné, ako sa k ich strachom staviame, ako sme schopní s nimi pracovať a nepridávať na traumách do budúcnosti.

Ako pomôcť dieťaťu čeliť strachu?

• Nenásilne vystavujte dieťa tomu, čoho sa bojí. Spoločne nacvičujte, ako zostať pokojní.
• Vysvetlite, čo sa vysvetliť dá. Ak sa dieťa bojí búrky, záchodu alebo doktora, treba mu čo najlepšie vysvetliť, ako a prečo veci fungujú.
• Buďte úprimní. Ak vás čaká niečo, čo bude strašidelné alebo to bude bolieť, pripravte na to svoje dieťa. Injekcia u doktora uštipne, v tuneli je tma a tak ďalej. Dieťa sa naučí vám dôverovať a prekonávať strach s dôverou vo váš úsudok.
• Naučte sa sami zvládať svoje strachy, úzkosti a obavy, aby dieťa nemalo vzor, ako „šalieť“. Rodič by mal byť pre dieťa zdrojom pokoja a bezpečia.
• Čítajte knihy, rozprávajte príbehy a pozerajte sa na rozprávky o deťoch, ktoré mali rovnaké alebo podobné strachy, ako to vaše. Ako sa s tým pobili a že to prekonali, môže byť pre dieťa veľkým zdrojom inšpirácie a motiváciou na to sa s vlastnými strachmi začať vyrovnávať.

Najčastejšie podoby detského strachu

Strach z odlúčenia. Separačná úzkosť je pre malé deti úplne normálna. Dieťa sa bude báť, že keď odídete, nikdy sa nevrátite, že ho opustíte. Proti tomu môžete bojovať dodržiavaním ľubovoľného lúčiaceho rituálu, ktorý bude však sprevádzaný vedomím, že sa určite vrátite. Tak sa dieťa naučí rozpoznať, kedy si len potrebujete odskočiť, a kedy odchádzate na dlhšiu dobu. Ale hlavne to, že sa vždy vrátite.

Strach zo samoty. Dieťa sa cíti bezpečne len s rodičom v miestnosti, akonáhle odíde, strach útočí zo všetkých smerov. Ako na to? Samota sa dá natrénovať, urobte z toho hru. Skúste najskôr zväčšovať rozostup medzi vami v jednej miestnosti a vždy tak chvíľu vydržať, nehovoriť na seba a okúsiť sa navzájom si sa nevšímať. Postupom času budete zväčšovať vzdialenosť, až si vyskúšate krátky pobyt v inej miestnosti a tak ďalej. Je len na vás, ako rýchlo budete trénovať, sledujte reakcie svojho dieťaťa, ktoré si bude na samotu postupne zvykať.

Strach z doktorov a zubárov. Sú to cudzí ľudia, ktorí spôsobujú bolesť. A je na nás, aby sme vysvetlili, na čo tá bolesť je. Nemali by sme sa snažiť dieťa uchlácholiť a klamať, že to bolieť nebude, pretože bude. Dieťa je potom prekvapené, zľakne sa a stráca dôveru ako v naše slovo, tak v lekára. V takých prípadoch tiež nie je od veci malá odmena za to, že to dieťa vydrží pekne v pokoji. Zmrzlina, lízatko, kino, čokoľvek vám bude pripadať adekvátne prežitému utrpeniu.

Strach z kúpeľne. Je to oveľa častejšia obava, ako by sme si mysleli. Malé deti sa veľmi často boja záchodu a toho, že do neho spadnú a on ich „zožerie“. Pažerák záchodovej misy je často pre deti tak desivý, že sa radšej kúpeľni vyhýbajú. Tu nepomôže často nič iné ako chladná racionalita. Ukázať, vysvetliť, vyskúšať. K čomu je to dobré, ako to funguje a že do tak úzkej rúrky by sa dieťa naozaj nevošlo - treba mať na pamäti, že malé deti nemajú rozvinutú schopnosť porovnania, to, že by sa záchodom neprepasírovali, aj keby akokoľvek chceli, je potrebné im demonštrovať.

Strach z cudzích ľudí. To, že sa dieťa bojí ľudí, ktorí sú pre neho cudzí, je prirodzený ochranný mechanizmus a nie je na tom nič zlé. Samozrejme všetko má svoje medze a niekedy očakávame, že sa naše dieťa bude správať priateľskejšie k našim blízkym, s ktorými trebárs nie je v každodennom kontakte. Treba mu dopriať čas, aby sa samo svojím tempom uvoľnilo. Ak vieme, že máme hanblivé dieťa, je dobré ho socializovať v známom prostredí, časté návštevy príbuzných ho môžu trošku „otrkať“.

Strach z nočných môr. Malé deti mávajú nočné mory a ešte nerozumejú tomu, ako sny fungujú (ale to ostatne nikto). Sami vieme, že keď máme nočnú moru, prebudíme sa z nej, rozhodne nemáme dobrý pocit; a pre dieťa je toto mnohonásobne ťažšie. Malé deti sa často boja chodiť spať, pretože majú strach zo zlých snov. Na nás je ich uistiť, že čokoľvek sa im zdá, nie je naozaj, a že tu vždy budeme pre nich, keď budú potrebovať. Zlé sny je ale treba sledovať, pretože nezriedka sa vyskytuje ochorenie neurologického charakteru - nočné besy, ktoré už by mal mať pod kontrolou lekár.

Strach z počasia. Silný vietor, meluzína, búrka, hromy, blesky, dážď. Hlasné zvuky, divné svetlo. Kto by sa nebál? Musíme našim deťom zrozumiteľne vysvetliť, čo to počasie vlastne je. Pre pokoj ich duše nie je zlé ísť sa pozrieť, tráviť chvíľku času vonku, aj keď je škaredo. Zažiť si búrku, vietor i napríklad fujavicu na vlastnej koži môže byť pre dieťa dobrá skúsenosť - ak sa však dobre pripravíme, ideme celá rodina a dobre sa oblečieme.

Strach z tmy a strašidiel. Oboje je vlastne strach z neznáma. Mali by sme nášmu dieťaťu dopriať možnosť kontroly nad tým, koľko svetla je okolo nich, aspoň na určitej úrovni. Môžeme sa s dieťaťom prejsť po dome alebo byte, keď sú svetlá zhasnuté a ukázať, že nikde nič nehrozí, prebrať, že sa vlastne nie je čoho báť. Keď dôjde na strašidlá, je bezpredmetné deťom vykladať, že niečo také vlastne neexistuje. V ich predstavivosti totiž áno a každý tieň, kabát, mrak alebo nábytok môže byť z detského pohľadu hororové monštrum. Najlepšie je brať obavy svojho dieťaťa vážne a nájsť si spôsob, ako s príšerami bojovať. Vymyslieť si zariekanie, formulku, ktorá dieťa pred strašidlami ochráni, vyrobiť ceduľku príšerám vstup zakázaný atď. A nezabudnite, že vaša dôvera a vaše slovo sú pre dieťa sväté! Uverí, ak budeme presvedčiví aj my.