. .. .. .. .. .. .. .
. .

Nekonečná moc rodiča nad dieťaťom Rodina

Každý otec a matka riešia, či svoje deti vychovávajú dobre, či môžu byť lepší, či nespôsobujú psychické ujmy... proste nad tým, ako zo svojho dieťaťa vychovať čo najlepšieho človeka. Ako sa nám nový život formuje pod rukami, máme radosti z jeho úspechov, zdieľame ich, robíme si starosti, keď veci nejdú najlepšie. A to bude trvať celý život. Pretože kým máme rodičov, tak sme deti. Či už je nám tridsať, štyridsať alebo päťdesiat. Alebo aj viac. A kým máme deti, tak sme rodičia.

Som alergická na vajíčka, veľmi. Aj zo stopového množstva je mi zle, zvraciam a pri požití väčšieho množstva ma čaká nemocnica. S touto nepríjemnou alergiou bojujem odmalička, stálo to mňa a mojich rodičov naozaj veľa úsilia, aby sme sa naučili správnu a neškodlivú stravu. Vedeli ste, že ako konzervant na parmezán a iné syry sa používa látka, ktorá má v sebe niečo z vajíčok? Nie? Ja tiež dlho nie. No, bola to tŕnistá cesta. Avšak, keď som bola malá a chcela som ochutnať pivo, otec povedal, že to nemôžem, pretože tá žltá časť je zo žĺtka a biela z bielka, že by mi potom bolo zle. To som vážne nechcela, ale viete, čo sa stalo? Pivo som nepila až do svojich asi dvadsiatich piatich. Pretože mi otec povedal, že je z vajec. Absolútne ma nenapadlo to spochybniť.“

Pavlína, 41

Podobný príbeh má v zásobe asi každý. Proste čo rodič povie, platí. Ale málokto si uvedomuje, že zďaleka nie len, keď sme malí. Do dospelosti si nesieme výchovu so všetkým, aj keď časom prídeme, že s včeličkami u lekára sa to má trošku inak, pravda za niektorými výmyslami vyslovenými v dobrej viere môže zostať dlho utajená.

Na vážnu nôtu

Keď ako deti dospejeme, ako my, tak naši rodiča, si prestaneme myslieť, že majú nad našimi životmi nejako zásadnú moc. Ale zďaleka ešte nezmizli doby, kedy pre všetkých boli rodičia zdrojom múdrosti a ich pochvala a uznanie bolo to, o čo sme podvedome usilovali celý život. Pretože v tom najzdravšom prípade funguje rovnica, oni z nás chceli mať čo najlepšieho človeka, my sa ním pre nich snažíme byť. A to môže spôsobovať veľký vnútorný konflikt, pretože je iná nielen doba, ale tiež každý človek. A uvedomenie si, že nezdieľame hodnoty našich rodičov a oni naše, môže byť veľmi ťažké.

Takáto situácia prináša obrovské sklamanie. Pretože uznanie od rodičov, ich prijatie a rešpekt sa k nám nemá šancu dostať.

Moji rodičia sú murár a predavačka. Ja som vyštudoval ekonómiu a pracujem ako investičný poradca pre veľkých klientov v jednej banke. Tieto dva svety nemajú šancu sa pretnúť. Vždy, keď som u rodičov na návšteve, dostaneme sa na tému, prečo sa neživým poctivou prácou, že som určite jednou nohou v kriminále, že v tom predsa nemôžem vedieť chodiť a nech sa pozriem na správy, aby som vedel, ako jednoducho ma môžu za „machinácie“ zavrieť. Odchádzam s drastickým rozporom, som strašne smutný z toho, že sú naši zo mňa sklamaní, ale zároveň som na svoju prácu pyšný. Vedie to k tomu, že ich navštevujem čoraz menej často. Pretože nech už mi je, koľko mi je, sú to rodiča a ich slová bolia najviac. Aj keď tomu rozumiem, chápem ich uhol pohľadu, moc by som si prial, aby oni tiež chápali ten môj.“

Peter, 39

Ústretovosť z oboch strán

Často máme pre našich rodičov väčšie pochopenie, než majú oni pre nás. Pretože sme vymenili ľudí za role a rodič sa má počúvať, tak je neotrasiteľný (často aj vo svojej vlastnej hlave). A my, keďže ich máme počúvať, tak si musíme vytvoriť mechanizmy, ako im rozumieť.

Keď som mala vlastné deti, začala som sa strašne hádať so svojou mamou. Pretože keď sme boli všetci spolu, počula som ju s mojimi deťmi hovoriť tak, ako hovorievala so mnou, a vrátili sa mi všetky tie zlé a rozpačité pocity, ktoré som mávala. Keď môjmu synovi povedala, že má zjesť mrkvu, pretože inak bude babička moc smutná, akú jej to dalo prácu, vybuchla som. Nech ho prestane vydierať, že je to presne ten typ správania, ktorý vo mne dodnes vzbudzuje pocit viny za sebemenšiu blbosť a tak ďalej. Vyčítala som jej snáď všetky staré krivdy, čo kedy s otcom urobili alebo povedali, ako to na mňa pôsobilo a čo mi to spôsobuje doteraz. Bola som prekvapená, ako agresívne sa mama bránila. Pýtala som sa jej, prečo to neuzná, prečo je na mňa taká. Pozrela sa na mňa a povedala aj vety, ktoré mi asi navždy zmenili život, alebo aspoň v náhľade na mojich rodičov. 'Nevieš si predstaviť, ako ma to všetko mrzí. Vidím, čo sme spôsobili za škody, bolí ma, ako sa kvôli tomu cítiš. Ale keď mi to vyčítaš, nie je to fér. Pretože čo s tým mám asi teraz robiť? 'Udrelo ma to do hlavy ako kladivo. Uvedomila som si, že by som radšej umrela, než vedome ublížila svojim deťom. A jej dieťa tu teraz na ňu kričí. A ona s tým nemôže nič urobiť, pretože už sa stalo. Došlo mi, že o tom všetkom vie. A že ju to mrzí viac ako mňa. Možno oveľa viac. Akonáhle sme to obe predýchali, myslím, že náš vzťah sa nepomerne zlepšil. Našli sme pre seba pochopenie.“

Jarka, 48

A čo teda povedať na záver. Rovnako ako to funguje u akýchkoľvek dvoch dospelých ľudí. Vzájomný rešpekt, dôvera, neposkytovanie nevyžiadanej kritiky a veľké pochopenie. Pretože rodinu si nevyberáme, proste ju máme a inú mať nebudeme.

Publikované



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE PŘIHLÁŠENÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt

© 2004-2022 CZECH NEWS CENTER a.s.