Etiketa 21. Storočia alebo Na eskalátore sa stojí vpravo

Doba ide dopredu a spolu s ňou sa na každodenný poriadok dostávajú veci, s ktorými sa generácia Gutha-Jarkovského jednoducho nestretávala. Už dávno si nevystačíme s pravidlami, že dáma má chodiť prvá do schodov a muž by jej mal požičať sako, keď je zima. Do hry vstúpili mobily, obchody, správanie na pracovisku a tak ďalej. A rovnako, ako je pre nás prirodzené žuť so zatvorenou pusou, mali by pre nás byť prirodzené aj ďalšie veci. Len nás ich nikto neučil.

„Čau, budem mať 20 minút meškanie.“ Len preto, že v dnešnej dobe je možné podať správu o oneskorení (a čomkoľvek inom) s vedomím, že jej adresát si ju takmer stopercentne prečíta, by sme sa nemali prestať snažiť prísť včas. Moderné komunikačné technológie by nemali rozvoľniť dohodnuté termíny. Dochvíľnosť je stále výsadou kráľov (etikety).

Nekričíme do telefónu. To, že osobu na druhej strane telefónu nepočujeme dobre, nezlepšíme tým, že budeme sami kričať. Hlasité hovory obťažujú okolie. Bodka.

Nepoužívame telefón v spoločnosti (a v tej malej už vôbec nie). Mobilné telefóny sa nám zamiešali do offline sociálneho života takmer neoddeliteľne. Ale malo by byť v našej moci to kočírovať. Keď sme na party, rodinnej oslave alebo inej, hoci neformálnej príležitosti, mali by sme si aspoň vypnúť zvonenie a nechať si vybavovanie správ a hovorov na chvíľu, ktorú si určíme sami.

• Kategóriou samou o sebe je používanie mobilného telefónu na schôdzke vo dvojici. A vôbec nemusí ísť o prvé rande! Verte, že to, ako v očiach druhého klesneme za používanie telefónu pri schôdzke, zďaleka nevyváži to, ako stúpneme u toho, kto nám písal.

Obmedzíme používanie kamery a fotoaparátu na svojom mobile. Aj keď je lákavé nafotiť a natočiť si celú udalosť tak, ako je, niekedy nie je na škodu si ju tiež prežiť. Áno, jedna dve fotky na pamiatku, krátke video, ale... udalosť by sme si mali zapamätať, nie ju mať nafotenú.

Nechávame si drámu na rozhovor z očí do očí. Riešiť osobné vzťahy, krízy a problémy cez rôzne typy správ a dokonca ani cez telefonáty by nemalo byť prípustné. Áno, je jednoduchšie napísať, ale to ešte neznamená, že je to v poriadku. A už vôbec by sme sa nemali púšťať do ventilácie súkromných vecí na verejných sociálnych sieťach.

Keď sa nedovoláte, napíšeme, čo sme chceli. Keď niekomu voláme (a nie sme s dotyčným v kontakte na dennej báze) a on nám to z akéhokoľvek dôvodu nevezme, platia dve slušnosti - ak to ide, ospravedlniť sa, že sme nemohli hovoriť, a keď sme volali, napísať, o čo išlo. Nech si druhý môže rozhodnúť, koľko potrebuje času to s nami vybaviť.

Nehovoríme do telefónu, keď platíme pri pokladni. Máločo je tak bezohľadné, ako telefonovať, keď platíme. Pokladník sa cíti ako onuca, ktorá nestojí za obyčajný ľudský kontakt.

Odpovedáme na pozvanie. Odpovedať na poslednú chvíľu alebo odpovedať, že áno, ale potom sa neukázať - to sú veľké, veľké neresti dnešnej doby. Ak hostiteľ organizuje akciu, vyžaduje to plánovanie, úsilie, energiu a okrem iného tiež peniaze. Naša odpoveď hrá úlohu.

Nechoďme naprázdno. Ak nie sme poučení, že nemáme nič nosiť (ale aj napriek tomu). Je slušnosť hostiteľovi doniesť fľašu vína, kvety alebo sladkosť (alebo čokoľvek iné).

Naše špeciálne stravovanie nie je hostiteľov problém. Či už sme akokoľvek na čokoľvek alergickí alebo držíme špeciálnu diétu, nemali by sme od hostiteľa očakávať, že na to bude pamätať alebo že automaticky bude na výber. Ak to spoločenská situácia dovolí, je úplne v poriadku priniesť si so sebou vlastné jedlo.

Keď sme pozvaní na party, sme pozvaní aj na upratovanie. Ponúknuť hostiteľovi pomoc s upratovaním je tiež slušnosť, zvlášť keď ide o neformálne akciu u neho doma. To isté platí o návštevách deťmi - keď sa spolu hrajú, spolu tiež upratujú.

Nechodíme na návštevu bez toho, aby sme najskôr zavolali. Je jedno, ako neformálny je vzťah s človekom, ktorého chcete navštíviť. Ani vlastných rodičov by sme nemali prepadať, ak ich dopredu neupozorníme.

Nekladieme kabelku alebo batoh v MHD na sedadlo. A nezaberáme tak miesto na sedenie ostatným. Naša batožina patrí do nášho lona alebo na zem.

Keď sa dieťa presťahuje do vlastnej izby, klopeme. Vždy. Pretože na čo by potom bola vlastná izba, keby nezaručovala dieťaťu súkromie?

Čím bližší večer, tým drahšie šperky. Vedeli ste, že diamanty boli kedysi považované za šperk vhodný len na večerné oficiálne udalosti a ešte k tomu pre vydaté ženy? No, dnes už to tak rozhodne nie je, ale platí, že doplnky, ktoré nosíme, by mali mať tým vyššiu hodnotu, čím viac sa zvečerieva. Teda to, čo sa hodí na ples, sa nehodí bežný deň do práce.

V kine, divadle alebo na koncerte ideme uličkou vždy čelom k tým, ktorí sedia. A tí by, ak je to možné, mali uvoľniť miesto tým, že sa postavia. Toto platilo, platí a platiť nikdy neprestane.

Na eskalátore stojíme vždy vpravo. Ľavý „pruh“ je určený pre tých, ktorí sa pohybujú a idú. Aj keď ideme s kamarátkou v nákupnom centre do druhého poschodia, stúpneme si vpravo za seba, nie vedľa seba, a nezablokuje tak miesto tým, ktorí chcú prejsť rýchlejšie.

Je vždy lepšie pomlčať o veku, zdraví, rodinných záležitostiach, peniazoch, politike, vyznaní, záletoch a neznášanlivosti k spoločnému známemu. Pretože... viete, ako rýchlo sa informácie vedia dostať k nesprávnym ušiam.

• A na záver, staré dobré rady na slušné správanie (keď to učíme svoje deti, mali by sme to zvládať sami)... ...nežujeme s otvorenou pusou, nehovoríme s plnými ústami, jeme s lakťami pri tele (rozhodne nie na stole) , umývame si ruky po toalete, nenechávame svoje deti správať sa v reštaurácii ako stádo opíc, nesiahame tehotným na brucho, nezastavujeme sa zrazu na rušnom chodníku, keď do niekoho narazíme, ospravedlníme sa, nevychádzame z podzemných garážní, bez toho aby sme si skontrolovali, či máme zaplatené parkovanie (a nezdržujeme tak frontu za nami)... a tak ďalej.
  

Sú veci, ktoré sú podľa vás slušnosť, ale ľudia ich nedodržiavajú? Aké sú podľa vás najväčšie nešváry, prehrešky proti súčasnej etikete?