. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

9 krokov k staromódne modernej atraktivite Rodina

Keď sa budete baviť so svojimi rodičmi, bude staršia generácia hundrať na to, ako je tá súčasná nepochopiteľne skazená, spohodlnelá a ako ju nechápu. Keď sa pobavíte so starými rodičmi, budú to isté hovoriť o svojich potomkoch (a vnúčatách ani nehovoriac). Pravdou je, že každá generácia má svoje špecifiká, svoj vlastný kontext a históriu, na ktorú nadväzuje. Dnes je ale viac ako kedykoľvek predtým poznať, že vlastne nevieme, akí máme byť - pretože môžeme byť, akí chceme.

A preto pre vás máme deväť krokov k modernému zachovaniu staromódnych hodnôt, ktoré nám možno nechýbajú - ale len do doby, než stretneme človeka, ktorý ich spĺňa. Tiež ste si sem tam nad niekým nostalgicky a v dobrom vzdychli, ako je pekné, že je taká „stará škola“?

 

Úsmev. Predavačky v obchodoch, kolegovia, úradníci, šéfovia, ľudia na ulici. Keď sa na nás usmievajú, automaticky ich podozrievame z toho, že od nás niečo chcú, alebo že je to hrané a neúprimné. Ale nie je to lepšie než zamračené tváre? Úsmev je najkrajším šperkom každého človeka a nestojí ani korunu.

Voňať pekne alebo nevoňať vôbec. Možno vám táto „rada“ príde úplne zbytočná, ba dokonca neúctivá. Ale koľkokrát za deň stretneme niekoho, kto „zabudol na deodorant“ alebo to „prehnal s parfumom“? Keď niečo vybočuje z normy našich čuchových vnemov, vždy si všimneme. A málokedy v dobrom.

 

Obliekať sa pre štýl a rešpekt, nie pre pozornosť. Na podliehaní módnym trendom nie je nič zlé. Tiež ale nie je nič zlé na tom, keď si svoj osobitý šatník doplníte sem tam o nejaký trendy kúsok. A tiež nie je vôbec nič zlé na tom, keď máte vlastný štýl, ktorý je nadčasový. Obliekať sa extravagantne a niekedy aj nepatrične, to dáva podprahový signál okoliu o našom nízkom sebavedomí. Je to paradox, že áno? Znalosť dres codu, ak je, dôraz na kvalitu a štýl, čistotu a úpravnosť, to je všetko, čo sa od nás vlastne chce. Nemusíme si lámať hlavu s tým, či svoj outfit nájdeme niekde v časopise. Sebavedomie je v niečom inom.

 

Vedieť, čo sa vo svete deje, a mať na to názor. Nemusíme byť expertmi na zahraničnú ani domácu politiku, na humanitárne katastrofy ani na vymierajúce druhy zvierat a globálne otepľovanie. Ale vedieť, čo sa deje, patrí k dobrému tónu, rovnako tak (a to ešte viac) mať na to aspoň v intenciách priemerne dosiahnuteľných informácií názor. Nehovoríme o vševedomosti, ale o prostom záujme o svet okolo seba.

Láskavosť k sebe i ostatným. V poslednej dobe sa slovo „dobrý“ stalo skoro až pejoratívnym výrazom. Automaticky nám naskočí dovetok „a blbý“. Ale láskavosť, ústretovosť a vyššie zmienený úsmev neznamená slabosť, naopak, je to prejav sily osobnosti, ktorá sa nebojí kúskom svojej stability podporiť ostatných. K sebe i ostatným by sme mali pristupovať a priori pozitívne, a až podľa situácie sa rozhodnúť, či nám daná udalosť, človek alebo príhoda stoja za to.

 

Mať aspoň tri koníčky, ktoré nezahŕňajú obrazovku alebo displej. Je to čím ďalej ťažšie, tráviť život offline. A vedieť ho žiť aj bez pripojenia, vedieť sa zabaviť inak, než televíziou, filmami, seriálmi, hrami, sociálnymi sieťami... to všetko (žiaľ) už je dnes považované za onú starú školu. A tak sú čítanie, výlety, šport, cvičenie, písanie, maľovanie, hudba atď. považované za staromilské koníčky, ktoré v sebe majú určitý šmrnc. A pritom je to tak obyčajné.

 

Vzdelanie. Nemyslíme ani titul, ani vysokú alebo odbornú školu, ale znalosť odboru. Akéhokoľvek. Môže nás baviť, môžeme v ňom pracovať, mali by sme sa v ňom vzdelávať. Vzdelávanie akéhokoľvek typu nám otvára hlavu už len kontaktom s ľuďmi, ktorých si a ich znalosti môžeme vážiť, a ktorí nám pomáhajú neustrnúť. Vzdelávanie nám otvára hlavy a učí nás rešpektu.

 

Čas na deti, starých ľudí a tých, ktorí potrebujú priateľa. Deti sú naša budúcnosť, starí ľudia minulosť, múdrosť, radosť a kontext, tí, ktorí potrebujú priateľa a my to o nich vieme, sú tí, ktorým by sme mali pomôcť. Od každého sa máme čo naučiť, každému máme čo dať. Nech raz neľutujeme, že sme si ten čas neurobili.

Vždy poďakovať a nezabúdať na láskavosti. Čas, energia, peniaze alebo čokoľvek, čo nám ľudia venujú, nie je samozrejmosťou. Zaradiť do svojho slovníka slovíčko „ďakujem“ na viac frekventované miesto a nezabúdať na tých, ktorí nás nenechali v núdzi, hoci mohli, to je ešte len hodnota.

 

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2018 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt