11 znamení, že sme skutočne v nezdravom vzťahu

Nikto z nás si už asi nemyslí, že trávime roky svojho života vo vzťahoch len za účelom reprodukcie. Či už je zámer prírody akýkoľvek, vo všeobecnosti by malo platiť, že človeku sa proste vo vzťahu lepšie žije. Ale čo keď je práve vzťah zdrojom nepohody a vlastne možno aj nešťastia? Často o tom ani nevieme. Pretože zvyk je železná košeľa a známe zlo je lepšie než to neznáme. A ako to naše známe zlo často vyzerá? A podľa čoho spoznáme, že by sme sa možno mali prebudiť?

Cítime sa, ako by z nás vyprchal život.

Toto nie je znamenie nijako kvantifikovateľné. Ale aj keď náš partner nemusí byť práve emocionálny upír (a všetci takých ľudí poznáme), tiež nás nemusí nabíjať. Ak máme pocit, že nás partner vo väčšej miere „vysáva“, nie je to dobré.

„Ty to nechápeš!“

Je jedno, či túto vetu počujeme, alebo ju vyslovujeme. V oboch prípadoch je za tým veľké nepochopenie, ale predovšetkým absencia snahy ísť si naproti a o pochopenie sa snažiť.

Jeden má nadvládu.

Vo vzťahu málokedy zavládne rovnováha, ale situačná nerovnováha je v poriadku. Nepomer pomyselných síl vo vzťahu je však problém. Či už ide o financie, voľný čas, rozhodovanie atď...

Rozdiel medzi „milujem“ a „potrebujem“.

Ak jeden z partnerov o vzťahu premýšľa podľa kréda „čo môžeš ty urobiť pre mňa“, nezostáva pre druhého skoro žiadny priestor. A potom príde ďalšie štádium „čo by si mal robiť ty pre mňa“. A potom už nie je cesty späť. Jedným zo sprievodných javov stavu, kedy sa vymenili láska a potreba, je napríklad veľká, nepríjemná, neopodstatnená a sužujúca žiarlivosť.

Obaja za jedného.

Byť súčasť víťazného tímu je príjemný pocit. Pravá nátura jednotlivca sa ale ukáže, keď sa tímu nedarí. Strata zamestnania, finančné problémy, nezhody. Pretože ľudia si často pletú lásku so zamilovanosťou - tá je bezstarostná, opojná a na začiatku. Láska trvá „v dobrom aj v zlom“. Bohužiaľ, často sa o jej nedostatku dozvieme až v tom zlom.

Cítime sa horšie, nie lepšie.

Máme na seba skôr negatívny náhľad, respektíve sa sami nemáme moc za čo pochváliť. Vzťah by nás mal robiť lepšími, mal by z nás dolovať to najlepšie, čo v nás je. Z rešpektu k partnerovi, pre ktorého sa snažíme byť čo najlepší a on pre nás.

Sústredíme sa na zmenu toho druhého.

To, že vzťah nefunguje najlepšie, tak nejako cítime, bez toho aby sme si museli formulovať, prečo to tak je. Ale keď prikladáme vinu za nefungujúci vzťah iba partnerovi, väčšinou nemáme pravdu. Ak počúvame, že vzťah bude fungovať, až keď sa zmeníme a budeme robiť inak toto a tamto, nie sme niečí partner, ale projekt.

Nemáme priestor rásť.

A to z viacerých dôvodov. Buď nám to nie je umožnené alebo povolené, alebo (a to je horšie si priznať), máme pocit, že by sme svoj rozvoj mali obetovať na oltár spoločného šťastia. Že by sme sa mali vzdať práce na sebe, pretože čas/peniaze/hrozba/čokoľvek ďalšie. V zdravom vzťahu sa väčšinou partneri v osobnom raste podporujú, nie si ho znemožňujú.

Konflikty a hádky sa objavujú stále.

Pretože ste sa zacyklili. „Keď môže on, tak ja tiež...“ je odpoveď na všetko. Niečí nezodpovedné správanie, hlúpe reakcie alebo sabotáž vzťahu nie sú ospravedlnením na to, aby sme sa tak správali tiež. Ak to tak vnímame, možno by sme mali zvážiť, ako moc robíme naschvály a ako veľmi malá je ochota byť ten prvý, kto ustúpi.

To zlé sa nepretaví do dobrého.

Ideálny výsledok hádky, konfliktu alebo výmeny názorov je, že sa obe strany dozvedia niečo nové a spoločne (po vychladnutí) si z toho niečo vezmú. Urážky, ponižovanie a kritika nie sú konštruktívne a vzťahu neprispievajú. Nutne sa totiž ponúka otázka: „Tak prečo si so mnou, keď si o mne myslíš také veci?“

Prišli sme sami o seba.

Ak ste niekedy boli vo vzťahu, ktorý nebol tak úplne ono, asi ten pocit poznáte. Zrazu ste niekto úplne iný, než ste boli, a dokonca než ste kedy byť chceli. Ak máte pocit, že sa strácate a nepáči sa vám to, je na čase pozrieť sa pravde do očí a začať so zmenou.