Odpustiť neznamená znovu dôverovať

Krivda, zrada, strata dôvery, bolesť. Snáď každému z nás v živote niekto blízky ublížil, či už nevedomky, alebo zámerne. A komu nie, ten má veľké šťastie. Každý sa s narušením dôvery vo vzťahu (a zďaleka nemusí ísť len o vzťah partnerský) vyrovnáva inak, niekedy zrada zasadí vzťahu také rany, ktoré už nejdú zahojiť. A aj keď sa prinútime odpustiť, nadviazať na predchádzajúcu dôveru je úplne iný príbeh.

Zradu vo vzťahu si môže každý predstavovať inak. Ide ale o narušenie dôvery, ktoré zraňuje a vzťah po ňom nikdy nebude, aký bol predtým. Aby sme boli konkrétni. Kamarát si od kamaráta požičia peniaze, a potom mu ich nevracia a neustále sa vyhovára. Manželka má pomer s kolegom a manžel na to príde. Ktokoľvek sľúbi, že niečo urobí, ale neurobí. Lož. Pretvárka. Ohováranie. To všetko a mnoho iného vie spôsobiť šrámy a niekedy veľmi hlboké.

Odpustenie chce svoj čas. Po odhalení čohokoľvek, čo sa nemalo stať, je nevyhnutné dopriať všetkým stranám čas na to, aby si sami v hlavách prebrali, čo sa vlastne stalo a aké to bude mať dôsledky. Aby prišli na to, ako sa vlastne cítia. Je potrebné nechať pominúť afekt a trošku preskúmať svoje vnútro.

Previnilec má ale iné tendencie. Väčšinou sa snaží vymámiť z druhého stanovisko strašne rýchlo. Áno, žiť s neistotou z následkov vlastného prehrešku určite nie je nič ľahké, také čakanie na ortieľ, ale každý by si mal uvedomiť, že takéto veci potrebujú čas. A takáto „väzba“ nie je ani nefér, ani nezaslúžená. Manželia gambleri, ktorí svoje rodiny nepripravili len o úspory, ale tiež ich zadlžili, nemôžu po svojich ženách chcieť hneď, aby im povedali, že je všetko v poriadku a spoločne to nejako zvládnu. Pretože ani jedno z toho nemusí byť pravda.

• Previnilci si často neuvedomujú jednu vec. Často si začnú sypať popol na hlavu, vysvetľovať, sľubovať, zaprisahať. Bohužiaľ, vo chvíli, keď im nikto neverí, nemajú ich sľuby žiadnu váhu. Nemá cenu sa k partnerovi začať správať prehnane láskyplne, nosiť kvety, kupovať darčeky, vynahradzovať. Nič z toho nie je viac ako náplasť na otvorenú a krvácajúcu ranu. Jednoducho to nie je tá pomoc, ktorá je potrebná

Prečo trest nič nevyrieši. Veľa ľudí na krivdu reaguje túžbou ju oplatiť. Nie je to nič neprirodzené, dokonca často je to aj realizovateľné a realizované. Ale dostaví sa sklamanie - žiadne odplácanie ani trestanie nám úľavu a odpustenie neprinesú. Takto to jednoducho nefunguje. Vnútorne k tomu rozhodnutiu odpustiť nedospejeme, snažíme si ho sami na sebe vynútiť. Lenže my ho musíme aj cítiť - a to chce čas. A presvedčenie, že to stojí za to.

Keď už predsa len odpusíme... znamená to, že už skutok nechceme a nebudeme nikomu vyčítať, že sa z neho nestane argument. Lenže odpustenie nezmaže, čo bolo, následky aj spomienky zostávajú, dôvera nie je nastolená. Môžeme k celej situácii pristupovať analyticky a prísť spoločne na to, prečo sa vlastne všetko stalo, čo komu vo vzťahu chýbalo, prečo si previnilec myslel, že si ten nešťastný skutok mohol dovoliť. A poučiť sa do rokov budúcich - avšak aj naďalej bude stáť veľa spoločného úsilia následky vyriešiť. Nádej dávajú skúsenosti ostatných.

„Manžel dlhodobo zatajoval zhruba polovicu svojho príjmu. Logicky som na to dlho neprišla, pretože to robil od začiatku. Až na jednom vianočnom večierku som si dala jedna a jedna dohromady, kolegovia sa samozrejme o platoch nebavili, ale jeden manželov podriadený vykladal o dovolenke, na ktorú išiel za mimoriadne prémie, ktoré dostávajú všetci zamestnanci. A o ktorej som samozrejme nemala ani tušenie. Udrela som na manžela, ale to som ešte nevedela, že som otvorila Pandorinu skrinku. Došli sme na nehorázne sumy, ktoré manžel prestávkoval v kasínach. Zrútil sa, ale našťastie priznal závislosť. Dlho som sa rozhodovala, ako to uchopiť. Cítila som sa podvedená, oklamaná, zradená a ukrivdená. Chodila som do práce, kde som dostávala sotva polovicu toho, čo mi manžel zatajoval - a prečo? Mala som neskutočnú zlosť. Vzala som deti, dala ich na týždeň k svojim rodičom a odišla som na chatu. Tam som asi polovicu času preplakala a ľutovala sa. Ale hlavne sa rozhodovala, či v tom vzťahu pokračovať. Čakala som, že mi manžel bude volať, prípadne že aj príde, očakávala som hysterické ospravedlnenie, ale nič z toho nebolo - a aj to ma nahnevalo, to mu je to jedno? Nestojím mu za nejaké gesto? Potom mi to ale došlo, keby to urobil, aj tak by som mu všetko 'omlátila o hlavu'. A ešte bola naštvaná, že sa z toho snaží tak lacno vyvliecť. Tak som sa rozhodla, že nastavíme iné pravidlá, spoločný účet, terapia, možno manželská poradňa. Manžel nakoniec so všetkým súhlasil a dal mi priestor, aby som sa vyzlostila. Bola som na neho protivná, nemohla som sa na neho ani pozrieť. Trvalo to asi rok. Potom som si uvedomila, že už to tak zďaleka necítim, len mu to dávam naschvál 'zožrat'. A zahanbila som sa pred sebou. Boli to ťažké mesiace, ale nakoniec som hrdá, že sme to spoločne zvládli. Nikdy to nebude ako predtým, ale teraz je to vlastne možno aj o trochu lepšie. Pretože obaja vieme, že v čase najťažšej krízy sme sa rozhodli pre vzťah. Ja som sa rozhodla neodísť a manžel sa rozhodol zmeniť.“

Lenka, 49

Najlepším ospravedlnením je zmena správania. A to platí vždy a všade. Bohužiaľ, na to, aby sme zistili, že je zmena trvalá, potrebujeme ten toľkokrát omieľaný čas. Ústretové kroky musia urobiť obe strany a nemôžu sa nadosmrti vracať k tomu, čo bolo. Ak je ale krivda väčšia ako láska, možno bola krivda moc veľká, alebo láska moc malá. Ale to spozná každý sám.