Päť pochopení na spokojnejší život

Často máme svoje vlastné šťastie a spokojnosť vo vlastných rukách viac, ako si myslíme alebo pripúšťame. Všetci sme viac či menej obeťami svojich vlastných skúseností a z nich vytvorených predstáv o tom, ako naše okolie funguje. Niekedy sú to nedorozumenia, predpoklady, konštrukty a nesprávne vyhodnotenia, ktoré nás držia späť a kvôli ktorým sa nechováme tak, ako by nám bolo prirodzené. Existuje päť náhľadov na okolie, ktoré by sme si mali všetci aspoň máličko poupraviť.

Ostatní sa o nás nezaujímajú tak veľmi, ako si myslíme. (To však neplatí o rodičoch!) Možno to znie tvrdo, ale vo svojej podstate je to pravda. Často nás od rozhodnutia, činov, ale napríklad i len prejavenia názoru delí iba obava, čo si o nás budú ľudia myslieť, ako budú naše rozhodnutia hodnotiť? Pravdu? Väčšine ľuďom je celkom jedno, čo robíme. Naša neistota pramení z nás samotných, okolie za ňu väčšinou toľko nemôže. Byť sami sebou máme právo, ktoré nepodlieha takému vonkajšiemu posúdeniu, akému si myslíme.

Neustále sa meníme. Možno nám pripadá, že sme úplne rovnaké osobnosti, rovnako vnímame a máme rovnaké názory a rovnako reagujeme. Opak je ale pravdou. Pretože zmena prebieha postupne, hodinu za hodinou, deň za dňom, nevšímame si ju. Optikou dneška by sme sa v mnohých situáciách skôr rozhodovali inak a nikdy nevieme, ako sa bude rozhodovať naše budúce ja. Takže ak niečo chceme, mali by sme to uskutočniť. Pretože nikdy nevieme, ako sa k čomu budeme stavať za pár rokov.

Nemali by sme sa porovnávať s ostatnými. Všetci sme pristúpili na bizarnú hru sociálnych sietí, kedy za zdieľanie stoja iba pozitívne veci, tie, ktorými sa chceme „pochváliť“. Tichá dohoda o tom, že všetci žijeme naoko perfektné životy, nás nutne vedie k úvahám, že ten náš život v porovnaní s ostatnými vlastne asi zas až tak za veľa nestojí. Lenže náš život je jediný, o ktorom poznáme celú pravdu. Strachy a obavy ostatných (i naše) z odmietnutia, neprijatia alebo súdenia nás dohnali k tomu, že na otázku „Ako sa máš?“ Odpovieme vždy „Dobre, ďakujem.“

Nemali by sme čakať, že naše rady budú vždy vypočuté. Máte priateľov, rodinu alebo známych, ktorí si prechádzajú krízou, majú problémy? Prirodzenou reakciou je ponúknutie pomoci (alebo jej poskytnutie, keď už nás o ňu požiadali). A my urobíme všetko, čo je v našich silách, vložíme do svojich slov všetku lásku, skúsenosť a dobré úmysly, ktoré máme. Často vidíme ich situáciu krištáľovo jasne, zatiaľ čo oni tápu, my si vieme rady. Ale potom príde studená sprcha, keď si aj tak urobia všetko po svojom. Nemôžeme ovplyvniť, čo niekto iný urobí alebo neurobí. Svoju úlohu sme zastali poctivo a svedomito, ďalej už je to na ostatných. Skúsenosť sa nedá preniesť slovami ani ukázať. Tá sa musí prežiť.

Jediné, čo máme pevne v rukách, sme my sami. Nemali by sme počítať s tým, že niekoho zmeníme, ovplyvníme alebo že sa bude správať podľa našich odhadov a predpokladov. V akejkoľvek interakcii, hoci sme povedzme najlepšími manipulátormi, jediné, za čo môžeme ručiť, sme my sami. Do značnej miery závisia na našich rozhodnutiach i naše emócie, často sa vystavujeme situáciám, v ktorých sa objektívne báť nemusíme, a svoju nečinnosť zvádzame na vonkajšie vplyvy. Málokedy niečo nejde, často je to však ťažké. Naše rozhodnutie stojí takmer za všetkým, čo nás postretlo, stretáva a stretávať bude. To my rozhodneme nezavolať, nechávať si v živote ľudí, ktorí nám ho otravujú, zotrvávame v nešťastných vzťahoch alebo sa poddáme napríklad drogám. Keď nechceme bojovať sami za seba, môže sa stať, že si nás pod krídla vezme niekto iný. A ten s nami nemusí mať vždy len tie najlepšie úmysly.