Tri varovné znamenia, že je vzťah odsúdený k zániku

Všetci to poznáme. Najskôr sa bláznivo zamilujeme, opatrne sa oťukávame, užívame si každú spoločnú chvíľku, akoby tá láska nemala nikdy prestať. Potom ale zrazu príde doba, kedy je potrebné začať uvažovať, či je práve tento partner vhodný aj z dlhodobého hľadiska. Určite vo svojom okolí poznáte ľudí, ktorí si na svoj vzťah poťažmo na svoju polovičku neustále sťažujú. A stopercentne ste si už mnohokrát povedali, ako je možné, že sú stále spolu, alebo že spolu vôbec zostali? Dôvodov samozrejme môže byť mnoho, od detí po ekonomickú situáciu, ale v zásade ide o ignorovanie skorých znamení.

Existujú znamenia, že vzťah, ktorý máme, nie je úplne to pravé orechové. A že by možno bolo dokonca lepšie ho nemať ako mať. Spolužitie dvoch nešťastných ľudí býva jav tak častý, až sme ho začali prijímať ako normu. Veď je predsa normálne si sem tam posťažovať, na každom nebi sem tam prebehne mráčik, však koľko poznáte stopercentne šťastných párov? Je však veľký rozdiel mať sem tam nedorozumenie so svojou spriaznenou dušou a partnera za spriaznenú dušu vôbec nepovažovať. A aké sú dôkazy na to, že spriaznenú dušu doma máte, si môžete prečítať tu.

Zo vzťahu nie ste nadšení, len pociťujete povinnosť zostať. Pocit povinnosti s partnerom zostať môže byť zapríčinený mnohými vecami, ako už sme spomenuli, často sú to potomkovia, financie, ale tiež napríklad pocit viny - čo by bezo mňa robil/robila? Keď si skúsime odpovedať na jednoduchú otázku - užívame si spoločne trávený čas ?, často dostaneme odpoveď, ktorá nás dovedie k poznatku, že zostávame práve z povinnosti, nie z radosti. A nezabudnite na jednu vec - málokedy má taký pocit iba jeden partner. Možno v inej forme a s inými argumentmi, ale podobný náhľad na vzťah má v takom prípade väčšinou aj náš partner. A teraz ide o to, či zachovať tichú dohodu, alebo o tom aspoň začať hovoriť.

Lepšie toto, ako nič. Vedľa pocitu povinnosti zostať je ďalším najbežnejším pseudoargumentom pre zotrvanie vo vzťahu strach. Strach z toho, že budeme sami. Avšak... ak sa bojíme samoty (nie v zmysle osamelosti), prevláda názor, že v takom prípade na vzťah ešte nie sme pripravení. Pretože je potom naše šťastie a spokojnosť, často tiež sebahodnotenie, v rukách ostatných ľudí. Až človek, ktorý pozná, má rád a vie žiť sám so sebou, vzťah nepotrebuje, ale chce. Je to pre neho obohatením, nie podmienkou na to, aby sa cítil dobre. Čas medzi vzťahmi by sme si preto nemali znepríjemňovať plačom nad tým, že nikoho nemáme, ale skôr sa venovať tomu, aby sme sa naučili mať sami seba radi.

Trávime viac času sťažovaním sa ako vďakou za to, čo máme. Ak si radšej posťažujeme než by sme povedali, čo je dobré, môže to byť znamenie hlbokého pocitu, že sme sa vo vzťahu proste len „uspokojili“. Ak sa snažíme ako sebe, tak okoliu dokázať, že sme lepší než náš partner a to ešte takým spôsobom, že si na neho sťažujeme, okolie nutne napadne otázka - keď je tak hrozný, tak prečo s ňou/ním si? A presne takú by sme si mali položiť a poctivo ju zodpovedať. Je ťažké si priznať, že sme ešte nenašli toho pravého (ale sme ním sami?), ale nie je to chyba nášho partnera. A priznajme si, je fér využívať partnera len ako čakáreň na niekoho lepšieho? Ako by sme sa cítili, keby to tak niekto urobil nám? Ak máme pocit, že náš partner nie je ten, s ktorým chceme zostať celý život - tak sa pýtame znova, prečo s ním vlastne sme?

• Vzťah, ktorý „nevyšiel“, nech už to znamená čokoľvek, by sme nikdy nemali považovať za stratu času. Pretože ten čas sme „stratili“ dobrovoľne, vždy sme sa niečo naučili, niečo spoznali a v niečom sa zmenili. Aj keby to malo byť „len“ rozšírenie obzorov v tom zmysle, čo vlastne nechceme. Väčšinou, keď sa zamyslíme, prídeme aj na to, čo sme v tom nefungujúcim vzťahu robili zle aj my sami. A to všetko sú skúsenosti, ktoré nás pripravujú na toho pravého.