Ako si pri prežívaní smútku sami ubližujeme ešte viac

Obdobie, ktoré je v znamení straty milovanej osoby alebo inej tragédie alebo nepríjemnej životnej udalosti (môže ísť napríklad o rozchod, rozvod, stratu zamestnania a tak ďalej), si prežije časom asi každý z nás. Je jedno, koľko má štádií, je jedno, ako dlho trvá, musíme ho odžiť, nedá sa preskočiť. Zármutok je prirodzená reakcia na stratu a my ním preukazujeme úctu tomu, kto nás opustil. Nie je to ľahké. Často ale sami sebe kladieme na ceste za zmierením prekážky, ktorými si vôbec nepomáhame, naopak.

Pravdepodobne nemôžeme hovoriť o žiadnom „správne“ ani „zle“, keď dôjde na spôsob, akým smútime. Každý z nás sa rôzne dlho vyrovnáva a adaptuje na novú situáciu, každý máme iné mechanizmy. Existuje však niekoľko vecí, ktoré by sa mohli nazvať „zlé“. Pre naše fyzické aj duševné zdravie.

Alkohol a drogy. Mnoho ľudí v ťažkom životnom období siahne po niečom, čo im na chvíľu vypne hlavu. Bohužiaľ, alkohol ani iné drogy nepomáhajú skrátiť dobu, po ktorú cítime bolesť, len ju predlžujú o chvíle, kedy nič nevnímame. Áno, alkohol rozpúšťa stres, ale akonáhle sme raz triezvi, začíname zase tam, kde sme skončili. A ešte horšie, pretože s opicou, v horšom fyzickom stave a s vedomím, že ak si neudržujeme hladinu, cítime znova a rovnako.

Supernasadenie. Hoci ponoriť sa do práce je lákavé, jednoduché a očistné, nie je to všemohúce. Práca, upratovanie, cvičenie, to všetko nám dokáže zamestnať hlavu a stočiť prúd myšlienok inam. Nechceme byť sami so svojou hlavou a myšlienkami, preto stále niečo robíme. Často tak ale zabudneme na odpočinok. Ten potrebujeme, nech je už náš psychický stav akýkoľvek. Ak sa cítite tak, že by ste najradšej strávili deň na sedačke a pozerali sa na televíziu, urobte to pre seba. Všetko by malo mať svoj zdravý pomer.

Odrezať sa od okolitého sveta. „Teraz chcem byť sám.“ Je veta, ktorú od smútiacich počujeme najčastejšie. Ak sa ale do seba uzavrieme moc, môžeme si sami svojimi myšlienkami a nedostatočnými podnetmi spôsobiť úzkosti, uzamknúť sa v smútku a zabudnúť, že vonku čaká život. Je možné, že nechceme byť s rodinou alebo priateľmi. Uzatvárať sa vo svojom trápení je však cesta k tomu, ako ho predĺžiť. V takom prípade nie je od veci zvážiť terapeutickú pomoc, či už psychologickú alebo duchovnú.

Urobiť veľké životné rozhodnutie alebo drastickú zmenu. Často je veľká strata spojená s nutnosťou nového štartu. Chceme predať byt, skončiť v práci, presťahovať sa, rozísť sa s dlhodobým partnerom... v takejto chvíli je dobré sa na chvíľu zastaviť a počkať. Začať sa sústrediť na drobné veci, ktoré nám zaistia stratenú životnú stabilitu, to je o dosť prezieravejšie. Pocit, že „je toho na nás moc“, sa rozhodne nezmenší, keď si toho naložíme ešte viac. A často naše rozhodnutia nebývajú v takejto situácii zrovna dlhodobo rozumné.

Sme na seba moc tvrdí. Je možné, že sa so stratou naruší naša denná ruina. Nepôjde nám to v práci, nezvládneme toho toľko, ako predtým. V takýchto chvíľach by sme na seba nemali byť moc tvrdí a odpustiť si to, že nezvládneme všetko, čo by sme po sebe chceli. Všetko sa časom opäť znormalizuje, nemôžeme chcieť, aby to „časom“ znamenalo dve hodiny.

Zanedbávať základnú starostlivosť. Hygiena, jedlo, spánok. To sú najčastejšie oblasti, ktoré nás opúšťajú, keď sa trápime. Akási forma syndrómu preživších nás núti potrestať sa za to, že sme stále tu a že je nám vlastne dobre. Je potrebné jesť aj keď nie sme hladní. Unavení sa cítime pravdepodobne stále, treba ale zariadiť, aby boli urobené všetky opatrenia na to, aby sa nám dobre zaspávalo a spalo. O všetkom je možné poradiť sa s lekárom.

Ignorujeme depresiu. Zármutok a depresia majú veľa spoločné. V jednom (a podstatnom) sa však líšia. Zármutok s časom ustupuje. Ak cítite aj po dvoch mesiacoch bezmocnosť, beznádej, svoju vlastnú bezcennosť a nie ste schopní každodenného fungovania, mohlo by ísť o klinickú depresiu. Neváhajte a zverte sa doktorovi. A ak máte myšlienky alebo dokonca pokusy o to si ublížiť alebo horšie, je potrebné začať svoj psychický stav riešiť neodkladne. Pomoc nájdete vždy. Ale ranu, o ktorej nikomu nepoviete, začne málokedy niekto hojiť sám od seba.