Ako pokaziť vzťah osemkrát inak

Štatistiky nie sú dlhotrvajúcej láske až za hrob moc naklonené, bohužiaľ. Stále oscilujeme na hrane pravdepodobnosti a na tú či onú stranu môžu úspešnosť nášho vzťahu nakloniť veci, ktoré buď robíme, alebo nerobíme. Akonáhle si uvedomíme, že „už to nie je, ako to bývalo skôr“, máme často tendenciu vzdať aj to, čo zostalo, a čo vlastne ten dlhodobý vzťah má tvoriť. Z pocitu sklamania rezignujeme viac, než je zdravé, a potom sa vzťah rúti podmienenou špirálou dole k trpkému koncu. Poďme si spoločne siahnuť do svedomia.

Berieme partnera ako samozrejmosť. A to v tom zmysle, že predpokladáme, že bude stále po našom boku a uľahčovať nám život. Aspoň v tom organizačnom slova zmysle. Z nášho života a komunikácie sa vytrácajú slová ako „prosím“ a „ďakujem“, to, čo by sme nemali zabúdať, keď partner alebo partnerka urobia večeru, zájdu nakúpiť a tak ďalej. Áno, rodina je spoločná, takže starostlivosť o ňu by mala byť automatická, ale to, že spolu dvaja ľudia vychádzajú, dávajú si najavo úctu, obdiv a lásku, to automatické nie je. Chce to prácu a aj všedný chod si zaslúži uznanie.

Prestaneme hovoriť. Pamätáte si na začiatky vzťahu? Kedy ste prebdeli celé noci a navzájom si snažili vyhovoriť dieru do hlavy. Veď sme si nerozprávali o deťoch, jedle, alebo o tom, čo bolo, je alebo bude v televízii. Prišlo nám zaujímavé zdieľať navzájom svoj pohľad na svet. To, že toto upadá, je vo vzťahoch samozrejme normálne. Ale sem tam si treba pripomenúť, že to stále ešte viete, že vás ešte stále zaujíma, čo si váš partner myslí o tom či onom.

Nevyjadrujeme svoje pocity. Existujú dva typy ľudí; tí, ktorí si pod „vyjadrovaním emócií“ predstavia tie negatívne, teda „keď sa mi niečo nepáči, poviem to“, alebo naopak tí, ktorým to evokuje pocity príjemné, vyjadrovanie lásky a tak ďalej. Prestať hovoriť „milujem ťa“ i „rozčuľuje ma, keď...“ je zle. Nechávať si svoje pocity pre seba nás postupne zvnútra sužuje. Môžeme mať pocit, že prejav negatívnej emócie nás voči partnerovi posilňuje, tej pozitívnej zase oslabuje, ale apatické „nič“ je zo všetkého najhoršie.

Nepočúvate. Nikomu sa nepáči, keď ostatní nepočúvajú, čo hovorí. Až príliš často je naša potreba niečo povedať, presadiť si svoje alebo oznámiť vlastný názor oveľa silnejša, než ochota partnera počúvať. Ale veď predsa on chce to svoje povedať úplne rovnako vášnivo. Niekedy chce obrovskú silu zastaviť sa a vypočuť si, čo nám ten druhý hovorí. Porozumieť, pochopiť a premýšľať nad tým.

Zábava upadá. Dvaja ľudia nie sú väčšinou spolu len preto, že im vyhovuje organizácia v dvoch (niekedy až naopak). Veľkou súčasťou každého vzťahu je zábava, ktorú si v dvoch viete užiť. Ktorú zdieľate, je vám spoločná a nepotrebujete k nej nikoho ďalšieho. Milujete hororové filmy? Zájdite si na nejaký (a nenechajte sa odradiť tým, že publikum hovorí, že je to hlúposť)! Radi ste tancovali? Poobzerajte sa po tanečných večeroch v okolí. A tak ďalej... zabiť zábavu znamená zabíjať vzťah, ktorý by mal byť zdrojom predovšetkým pozitívnych emócií a zážitkov.

Nevyžiadané rady. Častá demagógia, vyskytujúca sa v drvivej väčšine emocionálnych, nie vecných, hádok. Povestné rýpanie a ironické komentáre k aktivitám, názorom alebo výpovediam drahej polovičky sú špecialitou nielen žien, páni vedia tiež poriadne zatnúť do živého. Ale až sa budeme nabudúce chcieť spýtať partnera, či si plánuje vziať dovolenku, pretože vymaľovať tak pomaly jednu izbu sme ešte nikoho nevideli, mali by sme si to dobre rozmyslieť - môže sa nám totiž dostať odpovede, že si to môžete tiež urobiť sami.

Vyhrážky. Tie nie sú nikdy dobré znamenie. Keď vytiahneme hrozby rozchodu, rozvodu, odsťahovania a tak ďalej, je to často preto, že sa cítime zahnaní do slepej uličky. Sú ale veci, ktoré by nemali zaznieť, ak ich nemyslíme naozaj vážne - nehľadiac na to, ako moc v úzkych sa cítime. Nikdy nevieme, či svojimi neuváženými rečami nezasejeme partnerovi do hlavy myšlienku, že ten rozchod/rozvod/odsťahovanie možno nie sú tak zlý nápad, ak sa naozaj cítite tak mizerne.

Apatia. Akonáhle sa dostaneme za hranicu, kedy už nám partner nemôže s emóciami pohnúť ani pozitívnym, ani negatívnym smerom, je to miesto, odkiaľ je ťažko sa vrátiť. Ignorácia znamená, že už nám partner nestojí za to, aby sme na neho „mrhali“ energiou v akomkoľvek slova zmysle.

Keď si spojíte pár predchádzajúcich bodov dokopy, vedie to práve k ignorácii. Prestaneme počúvať, prestaneme prejavovať emócie, nebavíme sa spolu a to, čo je, berieme ako neoddeliteľnú súčasť našich dní. Presne toto znamená, že má vzťah vážne problémy, nikto nemá vzťah preto, aby bol ignorovaný. Dobrá správa ale je, že nič nie je stratené. Vždy je tu cesta na zlepšenie, obzvlášť, keď si to, že je „niečo zle“, uvedomujú obaja partneri. Zdieľanie obáv a vymýšľanie spoločného riešenia je samo o sebe veľkým krokom k tomu, aby sme po boku svojho partnera žili šťastne až do smrti. Plus mínus.