Päť malých krôčikov k renesancii vzťahu po nevere

Vždy sme s priateľmi viedli ohnivé debaty o tom, ako by sme nezniesli, keby nás partner podviedol - že by to automaticky znamenalo koniec všetkého, spálené mosty a zbohom. Veď predsa poznáme svoju hodnotu. A... potom je to zrazu tu. Znenazdajky zistíme, že pocity, ktoré máme, sú natoľko protichodné, nejasné a komplikované, že z nich len ťažko vyvodíme nejaký záver. Cítime sklamanie, bolesť, prekvapenie, ale aj lásku. Čo teraz?

Je to chvíľa, kedy nám láska zasadí tvrdú ranu. Spoznáme, že vie pekne bolieť. Sme zranení, ublížení, a potom príde zlosť. Neznesiteľná zlosť, túžba ranu vrátiť, ale to všetko je sprevádzané túžbou o partnera neprísť. Ako si to prebrať, keď je to on, ktorý nám spôsobil mimo všetkého už zmieneného tiež pocit hlbokej hanby a viny? A ako to všetko ide dohromady s láskou, ktorú sme neprestali cítiť?

To dobré na nevere

Keď opomenieme prípady patologických sukničkárov alebo záletníc, väčšinou nenesie „vinu“ na nevere iba jeden z partnerov (ten, z ktorého strany bola). Nevera je väčšinou vyústením nejakého problému, ktorý vo vzťahu existuje, nevypočutie potrieb toho druhého, ktorého vina môže spočívať v tom, že ich neformuluje dostatočne nahlas. Neschopnosť docieliť vo vzťahu naplnenie je poväčšinou zapríčinené nedostatočnou komunikáciou, ochotou a vzájomným rešpektom.

„Manželka si našla nový koníček, začala robiť jogu. Na tom by sa sprvu nezdalo nič výnimočné alebo potenciálne nebezpečné, ale začalo nám to zasahovať do života viac, než koľko som bol vôbec schpný prijať. Vyústilo to do niekoľko konkrétnych problémov. Trávila na cvičení, seminároch a víkendoch neuveriteľné množstvo času. Našla si priateľov, s ktorými trávila čas aj mimo cvičenia (na tom samozrejme nie je nič zlé!). Začala sa inak obliekať, začala inak jesť a variť. Nie som tak konzervatívny, aby som neprijal zmeny, ale keď viem, že prebiehajúce zmeny mi bytostne nevyhovujú, bolo to ťažké. Skúšal som ísť párkrát s ňou, nejako preniknúť do kolektívu. To mi bolo natoľko cudzie, že som jednoducho nemohol, hoci som sa snažil. Nechcel som ženu obmedzovať ani jej uškodiť tým, že by som jej povedal, čo si myslím o jej novom štýle obliekania aj úprave zovňajšku (a nebolo to nič dobré), nieto ešte o varení, pripadalo mi to všetko ako malichernosti. Totálne som stratil chuť s ňou spať, hoci ona nie a sem tam sa snažila. Jedno viedlo k druhému a ja som si začal aférku s jednou kolegyňou v práci. Paradoxné bolo, že tá kolegyňa ma priťahovala práve preto, že vyzerala a správala sa ako moja žena „pred premenou“. Ako to už býva, na všetko sa prišlo, v hre bol rozvod, starostlivosť o deti, no, nebolo to pekné obdobie. Najhoršie bolo, že som skoro necítil vinu. Tak dlho som trpel manželkinou premenou, až mi začalo pripadať, že mám právo na kompenzáciu.

Začali sme na odporúčanie chodiť k psychológovi. Nestačil som sa diviť. Postupne z partnerky vyliezlo, že sa dlho cítila frustrovaná svojím fyzickým vzhľadom, myslela si, že už nie je pre mňa tak atraktívna a po rôznych spôsoboch chudnutia a cvičenia zakotvila práve u jogy. Vôbec som nevedel, že niečo také v sebe riešila. Došli sme k tomu, že som jej vyčítal niečo, čo dávala za vinu ona mne - lenže ani jeden sme to nikdy nepovedali nahlas. Došlo mi, že proste a jednoducho človek nesmie spoliehať na čítanie myšlienok. A vtedy som ešte len pocítil vinu v plnej sile; prekvapivo manželka tiež. Stálo to veľa práce, roky učenia sa komunikácie, počúvania, porozumenia, rešpektu a správnej formulácie vlastných myšlienok, ale musím povedať, že paradoxne je teraz náš vzťah oveľa lepší, než predtým.“

Pavol, 46

Áno, v nevere leží obrovský potenciál na zlepšenie vzťahu. Je to nezvratný dôkaz toho, že bolo naozaj niečo zle, a odrazový mostík pre oba prísť na to, čo a prečo. Lenže... chce to čas, veľa sebakontroly, rozumu a obrovskú vôľu. Pretože pred očami nám stále vyvstávajú predstavy, s kým, ako a prečo...

Pätoro pre vyrovnanie

Naučiť sa počúvať, nie len rozprávať. K celej kauze majú čo povedať obe strany. Podvádzaný musí hovoriť o tom, ako sa cíti, aj keby to malo znamenať, že partnerovi povie, že je mu to jedno. Podvádzajúci musí povedať, čo za tým všetkým bolo a je. Netreba sa ospravedlňovať, len vyložiť karty na stôl. Všetky, úprimne, a keď niekto položí otázku, zodpovedať ju popravde. Nie je to jednoduché, ale až keď budú mať všetci k dispozícii všetky informácie, môže sa začať vyhodnocovať.

Vyvarovať sa neustáleho obviňovania. Je to veľmi lákavé. Vykričať na partnera, ako vám to mohol urobiť, alebo naopak - „...veď sa na seba pozri, s tebou sa nedá žiť“. Ukazovanie prstom je to, čoho sa musíme vzdať. A to býva to najťažšie, pretože chceme, aby partner naozaj vedel, ako veľmi nám ublížil, ideálne, a by si to sám prežil.

Hlavne sa nezacykliť. Často sa stane, že kladieme stále dookola tie isté otázky, používame stále dookola tie isté argumenty. Príde čas, kedy je treba ísť ďalej a na vyslovených informáciách začať budovať cestu ďalej. Nie nevyhnutne k záchrane vzťahu, nie nevyhnutne k jeho ukončeniu.

Nečakať na prvý krok. Čím dlhšie vyčkávate, tým viac to bude medzi vami divné. Začať o tom hovoriť, navrhnúť poradňu, čokoľvek - neotáľajte. Otázky typu Prečo by som o tom mal/a začať ja, keď je to partner, kto by to mal riešiť... tu už nemajú miesto. Ide o veľa.

Keď viete, že je to preč, povedzte to. Raz ráno sa zobudíte a zistíte, že všetky kolieska v súkolí problému zapadli na svoje miesto a vy ste schopní, ochotní a dokonca chcete sa k tomu všetkému už nevracať a ísť ďalej. Partnerovi ste odpustili, necítite zlobu ani krivdu. Všetko ste pochopili. Ale predsa len vo vás hlodá chuť partnera ešte trošku potrápiť alebo, a to horšie, vlastne ani nepovažujete za potrebné to partnerovi oznámiť. Nutné to ale je. Akonáhle naozaj odpustíte, je to záverečný žolík, ktorý na stôl patrí tiež.

A nezabudnite. Je to vaše rozhodnutie mosty nespáliť, je to vaše rozhodnutie za vzťah bojovať a zlepšiť ho, je to vaše rozhodnutie zostať, aj keď vás partner podviedol. Odísť alebo vzťah zachraňovať stojí zhruba rovnaké množstvo energie, času na vyrovnanie sa s novou situáciou i psychické sily. Treba mať na pamäti, že keď už sa raz rozhodneme odpustiť, musíme ísť ďalej a neprivítať neveru ako nového člena domácnosti, na ktorého je do budúcnosti možné všetko zviesť.