. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Keď nám rodičia starnú a deti odrastajú Rodina

Mnoho z nás prežíva významnú životnú etapu, ktorú si vlastne ani toľko neuvedomujeme. Naši rodičia sa dostávajú do dôchodkového veku, objavujú sa u nich zdravotné problémy, ale aj iné obmedzenia. A k tomu naše deti dospievajú, stávajú sa z nich dospelí ľudia a zrazu sa to, čo spokojne trvalo a fungovalo skoro desiatky rokov (minimálne dve dekády), ako mávnutím čarovného prútika mení. A uprostred toho stojíme my, ktorí máme svoju prácu a rutinu, z ktorej nás práve prebudil budíček - ľudia okolo nás potrebujú našu pozornosť inak ako predtým.

Táto zmena je veľmi pomalá a veľmi prirodzená. Z ničoho nič sa ráno neprebudíme a nezistíme, že naše deti toľko nepotrebujú naše peniaze, ale skôr rady a rešpekt k ich vlastným životom, a naši rodičia sa stretávajú s problémami, o ktorých možno ani nevieme.

O deti menej, o rodičov viac

Ako rodičia budeme mať vždy tendenciu starať sa o to, ako sú „na tom“ (nech už to znamená čokoľvek) naše deti. A byť neustále pripravení im pomôcť, hoci sa tvárime, že už sú dospelé a teda aj na všetko vlastne sami. S hrdosťou sledujeme ich samostatnosť, úspechy na pracovnom i rodinnom poli. Rovnako tak naši rodičia po očku sledujú nás, aj keď už ubúda možností aj prostriedkov, ako pomôcť. „Zostať na obtiaž“ je nočná mora väčšiny starnúcich ľudí, preto sa so svojimi problémami svojim dospelým deťom ani nezverujú. Majú pocit, že by mohli v očiach svojich detí klesnúť a nechcú im uberať radosti života.

Či už máme s rodičmi vzťah akýkoľvek, akonáhle sa naše hniezdo „vyprázdni“, je to presne tá doba, kedy by sme sa mali nenápadne, ale rozumne intenzívne začať zaujímať, či našim rodičom niečo nechýba.

V živote seniorov narážame na potenciál ťažkostí po
fyzickej, finančnej a psychickej stránke. Zvlášť po smrti jedného z rodičov je potrebné na toho druhého ohľaduplne dohliadať. Mali by sme si byť vedomí ich finančnej situácie - nájom, lekári a lieky, zábava, poistenie, autá... atď., sami vieme najlepšie, aké výdavky môžu byť fixné. Rovnako tak by sme mali byť oboznámení s príjmom našich rodičov, ich úsporami a tak ďalej. Hovoriť o týchto veciach môže byť náročné pre obe strany, stále sa nad rozhovormi tohto typu vznáša démon dedičstva. Je na obratnosti, otvorenosti a taktu oboch strán, aby boli tieto informácie odovzdané bez tieňov podozrenia.

Rovnako tak by sme si mali všímať fyzický stav svojich rodičov, či sa im neobjavujú modriny, zranenia, prípadne či ich netrápi nejaká choroba - a ak, tak čo a ako s ňou robia. Je maličkosť ponúknuť odvoz do nemocnice, z nemocnice poprípade čokoľvek by im mohlo uľahčiť život. Maličkosť je tiež na návšteve otvoriť chladničku a pre seba si zistiť, či majú rodičia riadne nakúpené. Rovnako tak je na mieste mať prehľad a napríklad rodičov tiež nenásilne viesť k zdravému stravovaniu poprípade prechádzkam alebo iným pohybovým aktivitám.

Psychická pohoda starnúcich rodič je závislá na mnohých, mnohých veciach. Na partnerovi, rodine, priateľoch, koníčkoch a tak ďalej. Namiesto toho, aby sme svoje vlastné deti „nútili“ na návštevy v čase, kedy sa im to nehodí, mohli by sme sa zamerať na svojich vlastných rodičov - za predpokladu, že uvítajú spoločnosť. A nemusíme sa obmedzovať len na sobotné nákupy alebo nedeľné obedy, nie je od veci vyviesť svojich rodičov, ak o to samozrejme stoja, za kultúrou, do divadla, na prechádzku alebo aj len tak do cukrárne.

Ak máme akékoľvek podozrenie na to, že naši rodičia trpia, je na nás, aby sme pomoc dobre zorganizovali a v prípade potreby ju aj „ututlali“. Môžeme mobilizovať zvyšok rodiny, aby chodil častejšie na návštevy. Môžeme si so svojimi súrodencami prehovoriť o možnosti bývania rodičov, aké sú naše spoločné finančné a časové možnosti a tak ďalej.

A prečo to všetko, keď to ani nie je potrebné?

Možno máme rodičov, ktorí žiadnu pomoc nepotrebujú a o našu častú spoločnosť zas až tak nestoja. Ľahučko na nich dozerať a starať sa by sme ale mali tak ako tak. A prečo? Keď opomenieme obyčajnú ľudskosť prípadne vzťah, ktorý spolu máme, je potrebné vziať do úvahy jednu, veľmi podstatnú vec.
Dávame tým príklad našim deťom. Nikdy nevieme, do akej situácie sa v živote dostaneme. Možno budeme raz postarší rodič, dôchodca, ktorému nejde život tak, ako šiel skôr, a budeme trpieť zmenami, ktoré sú nezvratné. A zároveň budeme chcieť nechať svoje deti žiť ich vlastný život, pretože zabudneme, že sme vlastne tiež jeho súčasťou. A o pomoc si nepovieme.

Veľa vecí si nevieme predstaviť, a keď nastanú, nevieme si s nimi poradiť. Vždy je jednoduchšie, keď pomoc príde za nami sama, hoci niekedy nadbytočne. Láskavé odmietnutie a ocenenie bude znamenať to, že s väčšou pravdepodobnosťou pomoc príde aj vo chvíli, keď už potrebná bude.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2017 Affectio s.r.o. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Kontakt | Nájdete nás na Facebooku