Následky šikanovania, ktoré si nesieme celý život

Ako si predstavujete šikanovanie, s ktorým sa dieťa môže v škole potýkať? Boli ste jeho svedkami? Alebo dokonca priamymi účastníkmi? Šikanovanie je dodnes relatívne podceňovaný problém - ako rodičmi, ktorí si nechcú pripustiť, že by ich dieťa mohlo byť či už agresor, alebo obeť, tak pedagógmi, pretože ho je veľmi ťažko rozoznať, navyše pri snahe o jeho riešenie sa často stretávajú práve s nevôľou a nespoluprácou rodičov. A pritom šikana je zdvihnutý varovný prst pre oboch jej aktérov, následky, ktoré môže mať, môžu ovplyvniť celú ich budúcnosť.

Šikana je porucha skupiny, nie jednotlivca

Pre mnohých to môže byť prekvapujúce, veď predsa väčšinou ide o jedného agresora (alebo ich skupinu) a jednu obeť, ale podmienky na to, aby takéto správanie „prechádzalo“, vychádzajú zo skupiny, nie deformácie jednej osobnosti. Takáto skupina (môžeme si predstaviť ako triedu) väčšinou postráda prirodzenú autoritu k pedagógom, čo dáva priestor na prvý pokus. Keď „vyjde“, časom väčšina, hoci nezúčastnená, ale prizerajúca, prijme normy tých, kto šikanujú. Inými slovami sa celá skupina adaptuje na podmienky, v ktorých je šikanovanie bežné. Prizeranie sa dá nazvať pasívnou formou šikanovania - neschopnosť akcie je väčšinou zapríčinená pocitom vďačnosti za to, že sa samotné šikanovanie netýka práve ich, niekedy dokonca snaha zapáčiť sa agresorovi.

V skupinách, kde je šikanovanie rozšírené, je pre pedagógov veľmi ťažké ako pôsobiť výchovne, tak vzdelávať. Skupinová dynamika vylúčila pedagóga ako autoritu vlastne hneď na začiatku.

Neochota priznať sa a priznať si

Problém šikany tkvie v tom, že nikto z jej účastníkov nie je ochotný sa k nej priznať. Obete sa hanbia a pri priamej konfrontácii, keď je prítomný aj agresor, sa ho paradoxne zastávajú, často všetko zvádzajú na obyčajnú zábavu. U agresorov samozrejme prevláda strach z postihu, ale medzi agresorom a obeťou sa často vytvára veľmi nepochopiteľný vzťah vzájomnej závislosti.

Rovnako, ako týrané ženy, majú aj obete šikany tendenciu agresora ospravedlňovať, aspoň pred verejnosťou - keby robili ináč, priznali by sa k tomu, že sú slabí a šikanovať sa „nechajú“. Agresor zase získava závislosť na ventilácii svojich problémov agresívnym spôsobom a manipuluje s obeťou často veľmi sofistikovane.

Ak vám to všetko znie nejako veľmi premyslene, aspoň na napríklad desaťročné deti, vedzte, že je to správanie veľmi prirodzené a, bohužiaľ, tiež časté.

• Prečo sa rodičia nehlásia? Osobitnou kapitolou sú rodičia, ktorí sa často snažia problematiku šikany bagatelizovať. Jedným z dôvodov môže byť, že ju kedysi tiež zažili a „prežili“, tak ju nepokladajú za zásadný problém, jadro ale väčšinou leží inde. Začať riešiť šikanu či už ako rodičia agresora alebo obete znamená, že si musíme priznať svoje vlastné pochybenie, zanedbanie, nepozornosť alebo chybu. „Predsa sme syna/dcéru nevychovali tak, aby niečo také robil/a?“ Neochota rodičov spolupracovať na riešení problému šikany je často podmienená neochotou niesť svoj diel pomyselnej viny. Vinu, ak pripustia, že k šikane dochádza a je vážna, často prikladajú škole, kde k šikane reálne dochádza.
  

Dieťa je potom postavené pred problém snáď ešte väčší, než je samotné šikanovanie. Vidí, že v jednej z najťažších situácií vo svojom doterajšom živote, nemá v rodičoch zastania. A to sa týka ako agresora, tak obete - agresivita býva prejavom frustrácie, ktorá veľmi často vychádza práve z rodiny.

Fyzické násilie nie je to najhoršie

Obeťami sa stávajú takí jedinci, ktorí sú nejakým spôsobom odlišní. Veľmi často hovoríme o fyzickom vzhľade - okuliare, obezita, ale napríklad aj farba vlasov, pleti alebo národnosť, to všetko môžu byť príčiny viktimizácie. Ďalej napríklad koktanie, obliekanie a tak ďalej - všetko, čo jedinca odlišuje od ostatných. A práve to je na celom šikanovaní, čo sa psychických dopadov týka, najhoršie. Vyčlenenie z kolektívu na základe niečoho, čo nie je „vina“ obete. Nespravodlivosť, trest za odlišnosti, respektíve za vlastnú osobnosť.

Následky...

Výskum šikanovania i iných, sociálno-patologických javov, bol vždy doménou severských národov. Najmä vo Fínsku prebieha v súčasnosti veľký výskum aktérov šikanovania v ich dospelých rokoch. A zatiaľ sú čísla veľmi alarmujúce.

(Štúdia bola uverejnená v impaktovanom časopise JAMA psychiatry v decembri 2015)

Agresori sú skupina ľudí, u ktorých sa vyskytuje korelácia (nie kauzalita - príčinná súvislosť) s psychiatricky diagnostikovatelnými ťažkosťami. Až 20% z nich vyhľadá odbornú pomoc, je diagnostikovaných a zamedikovaných do svojich dvadsiatich rokov. Väčšinou na vznik choroby pôsobí mnoho faktorov, šikanovanie je „iba“ jedným zo symptómov, prejavov alebo pokusov o úľavu, vybitie a kompenzáciu.

Obete nebývajú pre svoju rolu psychicky predurčené (ako agresori) a psychické ťažkosti sú u nich šikanou často spustené. Vo väčšine sa stretávajú do dospelého veku s nízkym sebavedomím a zlým sebahodnotením, prejavujú sa u nich depresie, úzkosti a potreby kompenzácie fyzickej ochrany, často si obstarávajú zbrojné pasy, snažia sa zvyšovať svoju fyzickú silu atď.

• Najhoršie je na tom skupina obetí, ktorá zažívala najintenzívnejšiu šikanu okolo svojho ôsmeho roku veku. Táto skupina mala frekvenciu výskytu psychických problémov najvyššiu, okolo 30%. Vyskytujú sa problémy, ako sú depresie, úzkosti, schizofrénia, ale aj závislosti (väčšinou látkové - alkohol, drogy atď.)

   

Špeciálnu skupinu potom tvoria jedinci, ktorí majú rolu ako obete, tak agresora. Často k tomu dochádza tak, že sú jedinci šikanovaní v rámci skupiny agresorov, ale sami šikanujú primárne obete. Toto je pre mentálny a psychický dopad najrizikovejšia skupina, pretože zažíva „to zlé od všetkého“, sú traumatizovaní na viac rovinách.

Najrýchlejšie riešenie

Zaznievajú hlasy, že šikanovanie by malo byť považované za verejné ohrozenie zdravia, pretože ovplyvňuje veľké percento nás všetkých. Z výskumov vyplýva, že šikanovaných bolo na druhom stupni základných škôl neuveriteľných 41% detí. A to sú výsledky takmer 15 rokov staré - dnes sa k tomu všetkému pridáva kyberšikana, ktorá je kapitola sama o sebe. Tej podlieha až 10% detí vo veku 8 - 15 let.

Okrem zvyšovania psychických ochorení a nadužívania drog rôzneho druhu, má šikanovanie ešte jeden, veľmi smutný následok. Zvyšuje počet samovrážd medzi mladými ľuďmi. Deťmi.

P.S.: Šikanovanie sa nevyhýba ani dospelým, len sa inak volá. Ak máte podozrenie, že správanie na pracovisku nie je také, aké by byť malo, môžete získať viac informácií o mobbingu a bossingu v našom predchádzajúcom článku. Brániť sa dá vždy.