Prečo sa mama nemusí snažiť byť dokonalá

Pamätáte si na to, aké to bolo s prvým dieťaťom? Aké to bolo v manželstve tesne po svadbe (alebo v tých „najdokonalejších“ začiatkoch)? Čo všetko sme stíhali, robili a chceli? A uvedomujete si tiež, v akom sme boli stresu? Honba za dokonalosťou je mýtus, ktorý ohrozuje všetky mamičky, manželky a ich partnerov, manželov, deti a celú rodinu i priateľov. Pretože žiadny človek nie je stroj a to, čo si myslíme, že musíme, väčšinou len z nejakého dôvodu chceme.

Filmy, seriály, knihy a kamarátky

Nie je ľahké byť ženou. Zvlášť, keď sa na nás nároky valia zo všetkých strán. Nesmieme sklamať svojich rodičov (mamičku) a svokru tým, že by sme zanedbávali domácnosť. Musíme byť krásne a chytré, aby bol na nás náš muž patrične pyšný a my pre neho boli príťažlivé. Mali by sme ideálne skvele variť a o deti sa starať jedna báseň. Byť vkusné a zvládať toľko rolí, k tomu všetkému ešte všetky s úsmevom a úplne v pohode.

Vidíme ženy, ktoré sú pre nás vzorom, všetky tie krásne a pohodové matky na obálkach časopisov, v hlavných úlohách vo filmoch alebo seriáloch, v televízii. Existujú buď dokonalé ženy, alebo tie, ktoré je za čo kritizovať (a že si občas tiež radi zgustneme na „pochybení“ ostatných). Všetky vieme, ako by naše telo, vzťahy, role a spoločnosť mali vyzerať. A z toho, v čom sa od pomyselného ideálu líšime, máme stres. Sociálne siete tomu tiež moc neprispievajú, všetci zverejňujú fotky, zážitky a príbehy o tom, ako majú usporiadaný život. Problém ale je, že o dňoch, situáciách a oblastiach života, kde nie je všetko ružové, nám nikto nehovorí, že sú vlastne tiež v poriadku. A tak sa neustále prehrabujeme materiálmi „ako byť lepšie v tom či onom“ a neustále sa utvrdzujeme v pocite, že nie sme dosť dobré.

Príbeh o milej pani doktorke

Je mi 34 rokov a nedávno som porodila svoje prvé dieťa. S manželom máme krásny vzťah, obaja sme trošku svojrázni a, aj keď nám to občas vadí, je to to, čo na sebe milujeme. Máme priestranný byt, manžel dobrú prácu, auto, všetkého tak akurát. Keď som čakala nášho chlapca, tešila som sa na to, ako budem mať na všetko čas, ako sa o neho budem starať, ako budem cvičiť, ako budem mať doma pekne, budeme chodiť von, priateliť sa s ostatnými mamičkami, ktoré stretnem... asi to poznáte. Celú dobu som si hovorila, aká je škoda, že moja rodina žije tak ďaleko a tá manželova nie je v úplne najlepšom stave, že by bolo pekné tú radosť zdieľať s čo najviac ľuďmi.

A potom sa Matěj narodil. Bolo to krásne, manžel bol na mňa neuveriteľne milý, pomaly sme sa zžívali a učili sa žiť život v troch. Potom sa manžel vrátil do práce a ja som s malým zostala sama doma... a očakávania narazili na tvrdú realitu. Manžel chodil domov na obedy, mal prácu len pár krokov vedľa. Malému sa objavila alergia na rôzne jedlá, takže z jedálnička už tak dosť obmedzeného dojčením vymizli ďalšie potraviny. Varila som jeden obed manželovi, jeden sebe, rovnako tak jednu večeru pre muža, inú pre seba. Pretože nemať teplú večeru je predsa zlyhanie, že? Hanbila som sa za to, že už s rodinou a priateľmi nechcem zdieľať radosť, ale chcem od nich pomoc. Syna som k tomu všetkému musela začať prikrmovať, pretože sa nie vždy chcel prisať. A manžel do toho sem tam hodil do pľacu vtip o tom, že mi stále ešte nesplasklo brucho, tak kedy že teda budeme mať to druhé dieťa. A tak som sa pokúšala začať cvičiť. Keď prišla kamarátka, dala som jej malého do kočíka a poslala ju na tri hodiny von (vrátili sa obaja hladní a nevrlí, pretože vôbec nebolo treba byť tak dlho preč. Ale ja som si predsa potrebovala upratať.). Medzitým, čo som malého kojila, poprosila som kamarátku, či by mi neutrela prach a nevybrala bielizeň z práčky. Spätne sa čudujem, že ku mne vlastne chodievala celkom často.

Keď sa ma niekto pýtal, ako všetko zvládam, či nepotrebujem s niečím pomôcť, v duchu som kričala: „Prosím, áno! Potrebujem sa vyspať a odpočinúť si!“ Nahlas som sa ale žiarivo usmievala a hovorila, ako je všetko prima. Pretože som si predsa nemala na čo sťažovať, že? Malý bol zdravý, manžel milujúci a o domácnosť sa predsa stará každý, no nie?

Avšak som začala byť strašne protivná predovšetkým na svojho muža. Bola som na neho naštvaná, že mi prirába prácu s jedlom, že nepomôže tak, ako by som potrebovala - aj keď by som mu o to sama nikdy nepovedala, veď to všetko bola moja práca. Synovi som sa venovala, snažila sa s ním cvičiť, rozvíjať ho, učiť, čo sa len dalo.

Potom to začalo byť čím ďalej horšie, začala som pozorovať fyzické zmeny, proste som stresovala asi viac, ako bolo nutné. Cítila som, že zlyhávam v každej činnosti, ktorú robím - keď si manžel dosolil polievku, skoro som sa rozplakala, že nie je dosť dobrá. Bola som chorá, mala som angínu, ktorej som sa nemohla zbaviť... a to som pripísala tomu, že sa zle stravujte a nemám tým pádom dobrú imunitu. Keď sme boli so synom u doktorky, spomenula som jej to. Poslala ma k môjmu obvodnému lekárovi, keď som tam prišla, mal už od nej informácie. Vypytoval sa ma na veci, ktoré rozhodne nesúviseli s angínou- trebárs ako spím, či sa mi darí sa sústrediť, ako sa mi šoféruje auto. Potom mi povedal vec, ktorú asi nikdy nezabudnem:

„Keď vám nefunguje mobil, počítač alebo napríklad blbne auto - čo urobíte ako prvé?“ „No, asi ho na chvíľu vypnem a potom zasa zapnem,“ odpovedala som mu. „Presne tak. A zrazu všetko väčšinou funguje, že? Človek má tiež veľa funkcií, ktoré sa môžu pokaziť. Treba jednoducho občas vypnúť.“

Odchádzala som veľmi rozpačitá. Svojou túžbou po úplnej dokonalosti som si privodila zdravotné problémy. Večer som si o tom prehovorila s manželom. Mal slzy v očiach, hovoril, že sa sám čudoval, koľko toho stihnem, že bol rád, že ma môže cez obedovú pauzu s malým vidieť, ale obedy fakt nepotrebuje, že sa bude snažiť čo najviac pomôcť. A dokonca začal viac angažovať svoju babičku, začala ku mne chodiť a sem tam mi pomáhať, začali nás pozývať na víkendy a tak. Mohla som si za to sama, o pomoc som si nepovedala a od ostatných čakala, že mi budú čítať myšlienky. Všetko nakoniec dopadlo dobre a poučila som sa sama; nároky, ktoré kladieme sami na seba, sú často asi tisíckrát vyššie, než na nás má okolie. Kvôli ktorému to vlastne všetko robíme.

5 dôvodov, prečo hodiť „dokonalosť“ za hlavu

• Deti budú dokonalosť „vyžadovať“. Od vás, od priateľov, od okolia, od partnerov. A stresov bude na všetky strany habadej.

• Čisté svedomie je najdôležitejšie. Akonáhle nič nezanedbávame, robíme všetko dobre. Dať zo seba to najlepšie, nie všetko - to je podstatné.

• „Dokonalosť“ neexistuje. Pre každého je totiž perfektné niečo iné, nesnažte sa plniť očakávania a nároky ostatných, ale stanovte si štandardy pre svoju vlastnú rodinu.

• Stresujete celú rodinu.

• Stresujete seba.

• Sebaochrana neznamená sebectvo. Neprestala ste byť ani ženou, ani matkou, ani partnerkou, ani kamarátkou. K tomu všetkému ste sa „len“ stala tiež matkou.