Čo sa stane, keď nezvládneme konfrontáciu

Komunikácia v dlhodobých vzťahoch je veľmi ošemetná záležitosť. Najhoršie a zároveň najpravdivejšie je, že všetky pravidlá sa nastavujú na začiatku. Neskôr meniť zabehané vzorce síce nie je nemožné, ale je to frustrujúce, náročné a často to bývajú práve zmeny zo zlého nastavenia komunikácie, ktoré naštartujú koniec vzťahu. Čo všetko je potrebné vziať do úvahy? Prečo často viac zohľadňujeme predpokladané partnerove pocity a podceňujeme tie vlastné? A prečo s tým čo najrýchlejšie prestať?

Väčšina ľudí si logicky začína vzťahy v čase, keď sami ešte poriadne nevedia, čo od takéhoto dlhodobého vzťahu očakávajú. A tak, s vlastnou osobnosťou a preferenciami ešte nedefinovanými, v najlepšej možnej viere začínajú s vecou, ktorá skôr alebo neskôr vedie rovno cestou do záhuby - s prispôsobovaním sa. Pretože každá otázka ohľadom názoru, aktivity alebo voľby, na ktorú by sme normálne odpovedali: „To je jedno, ako chceš ty,“ je predovšetkým priestorom nato sa zamyslieť a v skutočnosti naozaj preskúmať to, čo vlastne chceme. Každé ďalšie „je mi to jedno“, hoci myslené absolútne neutrálne alebo dokonca v dobrom, v nás totiž zasieva semienko frustrácie a pocitu nespravodlivosti.

Mechanizmus „ako chceš ty“

(Zďaleka nielen) zamilovaný človek robí v komunikácii s partnerom alebo blízkym okolím zásadnú chybu - veľmi sa prispôsobuje. Ale nie v zmysle dohody a kompromisu, ale v zmysle odovzdania vlastného názoru v prospech komunikačného partnera. Chce váš manžel ísť nakúpiť až zajtra miesto dnes? A má preto dôvod, že áno - unavený z práce, potrebuje doma ešte niečo dorobiť, beží dôležitý zápas v televízii? A vy v tom vlastne nevidíte problém, síce si budete musieť trošku preorganizovať zajtrajšok, presunúť cvičenie a dnes uvariť niečo iné, než čo ste si pôvodne vymyslela, ale vlastne nič z toho nie je zas taký problém, takže „ako chceš ty“. Lenže táto zdanlivá banalita vyústila do niečoho, čo tvorí podhubie poriadneho problému: Manžel dostal, čo chcel, zatiaľ čo vy ste sa prispôsobila a prinieslo vám to komplikácie. Hoci úplne banálne, ale všetci dobre vieme, že hlboko vnútri máme počítadlo, ktoré nám „sleduje skóre“. Doteraz v tom nikto nevidí problém, ale veľmi pomaly, keď sa takéto situácie budú opakovať (a často môže ísť o mnoho závažnejšie veci, než je rodinný nákup), počítadlo v nás dôjde k názoru, že je to celé jednoducho nejako nefér.

Naša, naša, naša chyba

Áno, zopakujeme to ešte raz, vo väčšine prípadov si za to, ako to máme doma nastavené, môžeme sami. Pretože predpokladáme a očakávame, že sa k nám bude partner správať úplne rovnako „ohľaduplne“ a ustúpi, keď „mu to bude jedno“. Lenže...

„Mal som kedysi priateľku, bol to vzťah na diaľku a je pravda, že som si návštevy za ňou úplne neplánoval. Keď sa objavilo voľno, tak som napísal trebárs 'Čo keby som prišiel na víkend?' A bol štvrtok. Priateľka vždy súhlasila, bolo nám spolu fajn, ja sa zase vrátil do zahraničia, kde som pracoval. Raz som prišiel, ona ma čakala doma, už od pohľadu nahnevaná. Povedala mi 'To si to nemôžeš lepšie naplánovať? Vieš, čo všetko ja tu doma musím reorganizovať a rušiť, aby som mohla byť s tebou? A ty nie si schopný mi dať vedieť ani týždeň dopředu.' Bol to pre mňa blesk z čistého neba, samozrejme som nepremýšľal nad tým, čo robí ona tu. Keby mi napísala, že má na víkend už plány, vôbec by som sa nehneval, naopak, myslel som, že to máme nastavené dobre a to, že ona môže, je jednoducho... normálne. Tak dlho mala čas vždy, keď som navrhol, že... kto by si na to kruci rád nezvykol?“

Radek, 29

A sme pri tom. Ten, kto z „je mi to jedno“ benefituje, si neuvedomuje to, že je to z našej strany vlastne ústupok, hoci minimálny. A veľmi rád, rýchlo a úplne odôvodnene si na to zvykne. A je to naša vina.

Konfrontácia versus kritika

Často si hovoríme, že keď vyslovíme názor, ktorý je odlišný od toho, čo si myslí alebo chce náš partner, vlastne mu tým ublížime. A že je lepšie súhlasiť, pretože to znamená, že berieme ohľady na jeho emócie, na jeho pocity. Ale to je práve ten do neba volajúci omyl - medzi konfrontáciou dvoch názorov a neopodstatnenou kritikou je veľký rozdiel. Každý z nás si počas života k svojim zvykom, názorom a ľubovôle došiel vlastnou cestou. A naozaj tu hovoríme o „stokrát nič umorilo osla“.

„Je to hlúposť, ale manžel bol odjakživa zvyknutý pozerať sa večer na televíziu a mať pri tom zhasnuté, ja zasa naopak rozsvietené. Vždy sa situácia nastavila podľa toho, kto bol u televízie ako prvý, ale myslím, že nám to vadilo obom. Mňa tma rušila, pretože keď som chcela odísť, zakaždým som sa skoro prerazila o zabudnuté hračky, tak nejako som nemala pocit, že mám prehľad o byte. Manžel zase neznášal svetlo, pretože ho rozptyľovalo od filmu, keď bolo zhasnuté, lepšie si to užil. Myslíte si, že to bola maličkosť? Skúste si neužiť film dvadsať rokov v kuse. Nakoniec to raz vyvrcholilo do vzájomnej hádky a na to, o akú išlo banalitu, bola celkom búrlivá. Výsledok? Máme pri večernej televízii rozsvietenú stolnú lampičku. A kupodivu sme obaja oveľa spokojnejší.“

Kristína, 36

Je dobré vedieť sa za seba postaviť vo veciach, ktoré sú teoreticky vlastne jedno. Nie sú. Každý maličký ústupok plní kvapku o kvapke pohár frustrácie, ktorý, keď pretečie, môže spôsobiť veľké škody. Nenechávajme v sebe rásť pocit krivdy a radšej sa skúsme dohodnúť aj na veciach, ktoré nám pripadajú nepodstatné natoľko, že sa v nich pokojne prispôsobíme. Pretože frustrácia nefunguje tak, že sa na chvíľu objaví a potom zmizne. Ona sa každá ďalšia k tým pôvodným pripisuje.