Prečo nevieme prijímať komplimenty?

Len si to predstavte. Každá žena je od prírody plná pochybností o sebe samej (a ktorá nie je, tej gratulujeme!), a tak od okolia očakáva skôr kritiku ako pochvalu. Je to ale aj vina okolia, ktoré tu kritiku poskytuje častejšie ako pochvaly. A keď nás zo začarovaného kruhu niečo vyruší, zrazu nevieme, ako na to reagovať. A pritom zle prijatý kompliment robí hneď dvojakú škodu - nám by mal urobiť radosť a jeho poskytovateľovi tiež, namiesto toho jeho snahu, dobrú vôľu a spontánnosť radšej zadusíme v zárodku.

Začneme praktickou lekciou.

• „Tebe to dnes pristane!“ - Dnes? DNES? Ako že normálne nie, ano? No, tak to by som sa mala ísť zahrabať...

• „Máš krásny sveter.“ - Jasne, je voľný, tak mi pod ním nie sú vidieť špeky na bruchu.

• „Páni, ty máš ale peknú vôňu, čo to je?“ - Neprehnala som to s parfumom?

• „Vynikajúce jedlo, si fakt dobrá.“ - Je to presolené, ušla mi ruka, no.

• „Toto sa ti podarilo, skvele zvládnutá úloha!“ - Som neschopná, keď ma musí pochváliť za to, že urobím prácu dobre?
  
  

Spoznávate sa? Určite by ste prišli na hŕbu ďalších príkladov našich bezprostredných psychických reakcií na komplimenty. V tom lepšom prípade si ich necháme pre seba a poďakujeme, v tom horšom sa o svoj psychický pochod podelíme a tým spoľahlivo všetkých od ďalších komplimentov odradíme. Prečo to tak je? Prečo nevieme len tak prijať to, že sa na nás druhým niečo páči? Prečo devalvujeme ich snahu nám to povedať?

Nízke sebavedomie a túžba po pochvale

Keď nám niekto pochváli vzhľad, jediné, na čo dokážeme myslieť, je ten rašiaci pupienok na hornej pere alebo kilá, ktoré sme už tak nejako prijali za svoje. A áno, hovoríme teraz špeciálne o ženách - pretože muži s prijímaním komplimentov problémy väčšinou nemajú, po prvé sa ich to (bohužiaľ!!!) tak často netýka, po druhé sa väčšinou len pyšne zapýria a pomyslia si - veď je to pravda.

Doslova od malička bývame masírované dokonalými príkladmi, túžbou po tom, byť krásne, múdre, obdivované a vlastne dokonalé. Lenže... príroda je k nám oveľa viac nespravodlivá, to, čo muž doženie vtipom, obliekaním a úpravou, žena často bohužiaľ nezamaskuje, ani keby sa snažila akokoľvek. Atraktivita je u nás holt posudzovaná inak. A tak máme v hlave neustále krásne spolužiačky zo základnej školy, ktorým sa všetko darilo, a nevinné poznámky našich babičiek na adresu „kinderšpekov“, z ktorých „snáď vyrastieme“. Často v sebe pochybnosti o nás samých necháme zakoreniť a kritiku si berieme k srdcu oveľa viac než prípadnú pochvalu.

Na komplimenty veľmi často reagujeme podráždene, ironicky alebo sa snažíme vysvetliť niečo, čo je ich predmetom. Nie je vám nasledujúca situácia povedomá?

„Máš moc pekné vlasy, bola si u holiča?“ Pre seba prenesieme poznámku o tom, že ako za normálnych okolností vlasy pekné nemáme alebo čo? a nahlas povieme: „Ty, jo, bola, ale pôvodne som to chcela inak, kaderníčka mi nejako zblbla farbu, tak tam potom ešte pridávala tieto pramienky, ako... nie je to tak, ako som si to predstavovala, ale nakoniec z toho nevyliezla úplná tragédia...“ A kolega, ktorý sa o našich vlasoch zmienil, rozpačito mlčí.

Často je dôvodom našej bagatelizácie komplimentu vlastne len túžba po uistení, že to dotyčný tak naozaj myslel. Komplimentom totiž často prisudzujeme vlastnosti, ktoré nemajú, predovšetkým potom skryté motivácie - od neslušného návrhu po požiadavku protislužby. A tak keď kontrujeme, že kompliment vlastne nie je pravda, chceme po dotyčnom, aby nám podal presvedčivý argument na to, že si to skutočne myslí a ideálne, aby vysvetliť, prečo. Ale o tom komplimenty nie sú, že?

Znižujeme svoju hodnotu

Ak budeme svojmu okoliu pripomínať, že si o sebe nič moc dobré nemyslíme a rozhodne im neskočíte na to, že oni áno, ako dlho myslíte, že bude snaha trvať? Časom ostatní jednoducho prijmú náš sebaobraz.

Toto sa často bohužiaľ týka dlhodobých partnerských vzťahov. Ženy sa sťažujú, že sa na ne muži už nepozerajú, ako predtým, že ich nechvália, nepriťahujú a podobne. Problém je ale inde - žena sa s vekom, deťmi, prácou a životným štýlom mení a je si dobre vedomá zmien, ktoré sa na nej podpisujú (a tých negatívnych obzvlášť). Preto začne sama na partnerove lichôtky reagovať odmietavo, naopak mu často predhodí nejaký svoj nedostatok a dúfa, že, aj keď je tento nedostatok zjavný, muž jej ho vyhovorí. O tom, že sa to veru nedeje podľa plánu, asi nie je potrebné sa rozpisovať.

Muži vo všeobecnosti veľmi zle znášajú odmietnutie a kritiku, čo odmietavá reakcia na kompliment bezpochyby je. A tak to jednoducho prestanú robiť, pretože to nielen že evidentne nepadá na úrodnú pôdu, ale ešte to zraňuje ich ego.

Ako kompliment prijať?

Je to jednoduchšie, než by sme si vôbec kedy mysleli. Nie je potrebné nič rozpitvávať, rozhodne nie nahlas, stačí jedno jediné slovíčko - ďakujem. A keď ho doplníte úsmevom, uvidíte, koľko radosti sa objaví na oboch stranách rozhovoru. Skúste si občas zahryznúť do jazyka a nechať si pre seba uštipačné reakcie na priaznivé hodnotenie nášho čohokoľvek. „Ďakujem,“ je tou najlepšou reakciou - a rozhodne nemusíte kompliment vracať! Nechajte sa unášať spontánnosťou, užite si priazeň a keď vy sami chcete niekoho pochváliť, urobte to, je na čase priniesť radosť z maličkostí späť do našich životov.