Ako sa neutopiť v množstve priateľov

Nezáleží na tom, ako definujeme priateľstvo. Môže ísť o epizódne vzťahy, o priateľstvo na pracovisku (ktoré prekvapivo rýchlo vymizne, keď jeden z nás z práce odíde), kamarátov z rôznych typov škôl, známi známych a tak ďalej. V našich životoch sa objavuje veľké množstvo ľudí, väčšina z nich prichádza a odchádza, niektorí z nich zostávajú. Ale čo sa deje v obdobiach, keď je okolo nás preľudneno? Mohlo by sa to zdať ako dobrá vec, ale je to veľký nápor na psychiku.

Ako sa to stane

Poznáte tie typy ľudí, ktoré nemajú problém s ukončením akéhokoľvek vzťahu? Jednoducho všetko berú tak, ako to prichádza a rozhodne nepatria k tým, ktorí by sa za priateľstvo bili do roztrhania tela. Alebo napríklad len napísali prianie k narodeninám (ak to rátame ako aspoň snahu o udržiavací kontakt). Takíto ľudia to majú v živote o trošku jednoduchšie ako tí, ktorí automaticky ľuďom vo svojom živote priraďujú významnú úlohu.

Zoznamovanie sa s novými ľuďmi ide pomerne ľahko, respektíve príležitostí je veľa. Ale ak veríme, že každý nový človek si zaslúži našu plnú pozornosť a šancu na to, zohrať významnú úlohu v našich životoch, zarábame si na problémy, ktoré sa dlho maskujú za príjemné vyťaženie.

Tichí zlodeji a misky váh

Aby sme ľudí v živote nielen privítali, ale mohli si ich tiež udržať, treba im venovať čas a pozornosť (a to isté od nich dostávame my... v tom ideálnom prípade). V situácii, kedy máme okolo seba ľudí veľa, logicky nás to stojí veľa energie. A tu vyvstávajú hneď dve otázky.

• Máme vôbec toľko energie na rozdávanie?

• Nemohli/nemali by sme tú energiu venovať niekomu inému?
  
  

Vzťahy sa totiž veľmi často a veľmi rady stávajú disproporčnými. Nezriedka vkladáme svoju energiu do tých, z ktorých nič nemáme, respektíve do tých, kedy ten druhý dáva energie oveľa menej. Ťažko povedať, prečo stojíme o pozornosť a náklonnosť tých, ktorým sme ľudovo povedané jedno, ale zďaleka to neplatí len o romantických vzťahoch. Schválne sa zamyslite a skúste spočítať, koľkým ľuďom ste už pomohli, niečo pre nich zariadili, urobili, dohovorili, ale oni pre vás nikdy nič. Áno, vzťahy všeobecne nie sú pôžička za oplátku, ale keď to preformulujeme - koľko ľudí nemalo problém sa na vás obrátiť s prosbou o láskavosť, a koľko z nich ste už niekedy o niečo požiadali vy?

Pri odpovedi na tieto otázky väčšinou zistíme, že oveľa viac dávame, než prijímame, hoci to ospravedlňujeme našou vlastnosťou po nikom radšej nič nechcieť, nech nikoho neobťažujeme. A tak by sme si mali položiť ďalšiu a veľmi zásadnú otázku - stojí nám to za to? Nezanedbávame niekoho, kto si našu starostlivosť zaslúži, na úkor iných, ktorí nás (áno, priznajme si to) zneužívajú? Nespoliehame náhodou na to, že nám naši najbližší našu nepozornosť odpustia práve preto, že sú najbližší? Čo nakoniec preváži - starostlivosť o hodnotné vzťahy alebo snaha o budovanie nových, potenciálnych?

Pre pokoj duše je dobré vedieť

• Nie každý, koho sme si zvolili za priateľa, si zvolil za priateľa nás.

• Nie každý človek sa chová nezištne a veľa ľudí nemá problém využiť pomoc, keď ju sami ponúkame. A nikdy neodplatiť, aj keď by sme ju potrebovali.

• Máme okolo seba vzťahy a ľudí, ktoré sú oveľa hodnotnejšie než tie, ktorým venujeme najväčšiu časť svojej energie. Len tie najdôležitejšie často považujeme ako nemennú súčasť.

• Naši najbližší sa môžu cítiť zranení, keď vidia, že sme ochotní a schopní pomáhať ľuďom, ktorí za to podľa ich mienky nestoja.

• Každý si zaslúži začínať s čistým štítom a bez predsudkov, ale nie každý si zaslúži naše stopercentné nasadenie.

• Keď sa začneme venovať príliš mnohým ľuďom, nutne sa dostaví zlý pocit a výčitky svedomia, že nemôžeme dať toľko, koľko by si podľa nás jednotliví ľudia zaslúžili alebo koľko by potrebovali.

• Začneme zabúdať - dáta, udalosti, výročia. Pretože jedna hlava nepoberiem toľko životov.

• Začneme byť nerozhodní v tom, ako tráviť voľný čas.

• Niektorí nám začnú vyčítať, že sa im nevenujeme (a často budú mať pravdu).
  
  

Poznať hodnotné vzťahy, ktoré v okolí máme, je veľmi ťažké. Pretože prenechanie riešenie problémov iným (často kompetentnejším a povolanejším) si často pletieme s ignorovaním, a ignorovať predsa nikoho nechceme, že? Tiež je veľmi ťažké si priznať, že nás okolie zneužíva a je to naša vina - pretože sa nielen necháme, ale často tu možnosť aj sami ponúkame (v nádeji, že ju niekto buď nevyužije, alebo že nám to potom vynahradí).

Vždy je ten správny čas postaviť sa sami za seba a za svojich najbližších. Naučiť sa povedať nie, naučiť sa rozpoznať veci, ktoré nie sú naša starosť (nemusia byť) a rozoznať ľudí, ktorí v našom živote majú zostať, a ktorí vzápätí odídu. Akonáhle sa nám to podarí aspoň trochu, budeme ale oveľa voľnejšie dýchať.