Otcove výhody vo výchove

Doba sa mení. Mamičky síce stále pripadajú všetkým ako z rodičov tie dôležitejšie, ale oteckovia sa čím ďalej tým viac hlásia o slovo (a teraz rozhodne neberieme do úvahy biologickú funkciu, tá zostáva nenahraditeľná úplne rovnako). Otcovia sa čím ďalej tým viac zapájajú do výchovy a, aj keď sa nám to zdá normálne, zďaleka nie vždy to tak bolo. A tak naše dnešné deti čerpajú pomerne zásadné výhody, ktoré do výchovy vnáša mužský element.

Než sa začnete ohradzovať proti tomu, že rodičia majú predsa obaja vo výchove svoju úlohu odjakživa, skúste sa zamyslieť nad dobou pred napriklad sto rokmi. Koľko času trávili otcovia doma s deťmi? Veď výchova detí bola „ženská práca“. Dnes tomu tak už dávno nie je. Ženské aj mužské vzory zmenili svoju podobu rovnako ako celá spoločnosť. Čo dnešní otcovia prinášajú do výchovy iné, než do nej môže vniesť mamička?

Všeobecne vzaté

Matky sú rodičovstvom trošku viac stresované. Majú väčšie obavy z psychickej i fyzickej ujmy, ktorá by mohla dieťa postihnúť, a tak môže byť ich starostlivosť o trošku úzkostlivejšia než tá otcovská. Čo sa malých detí týka, je to samozrejme na mieste, ale akonáhle nastúpia školský vek, nie je od veci deťom ukázať, že ich donekonečna nebudú všetci chrániť a opatrovať. Od toho sú tu otcovia, aby to deťom vysvetlili pomerne názorne.

Rovnako tak mamičky tvoria predpoklady pre blízke vzťahy, nadväzujú so svojimi deťmi intímne spojenie, súznenie duší, zverovania, emócií, riešenia problémov a podobne. Otcovia zase učia svojich potomkov spoluprácu, kooperáciu, tímovú hru a fungovanie v kolektíve. Je to možno trošku moc generalizované, žiadny rodič nie je rovnaký, rovnako tak ani dieťa alebo vzťah, ale vo všeobecných princípoch to platí.

Päťkrát otec

• Tvrdšia hra. A teraz myslíme vyložene fyzicky - keď dieťa dospieva, niekedy môže nadobudnúť mylný pocit, že vo svete sú len dva typy dotykov, agresívne alebo sexuálne. A potom pohladenie od mamy. Hry s otcami deťom často rozširujú obzory, že vo svete fyzickej blízkosti existuje celá škála motivácií k dotykom. Už len šteklenie, pošťuchovanie alebo bitky s vankúšmi otvoria dieťaťu úplne nové obzory - vďaka ktorým potom nemá problémy s priateľskými dotykmi aj ďalej.

• Hej, kľud. Alebo nevolaj mi, kým netečie krv. Otcovia majú tú výhodu, že sami boli toľkokrát pobití, dolámaní alebo doodieraní, že ich to u ich vlastných potomkov nijako nerozhadzuje. Menej chrániacim prístupom budujú detské sebavedomie, samostatnosť aj schopnosť riešiť problémy.

• Rodičovstvo si vážia. Vzhľadom na to, že nezažívajú toľko stresu ako matky zo svojej biologickej podstaty, vedia si rodičovstvo užiť v tom najlepšom možnom slova zmysle. U matiek je to čisté šťastie kalené veľkými obavami, bolesťou a prirodzenou zodpovednosťou, otcovia zaznamenávajú vcelku len to šťastie (keď opomenieme prípadné sťaženie roly živiteľa rodiny). A teda aj ich reakcie sú menej ovplyvnené stresom, viac sa sústredia na konštruktivitu a riešenie problémov v pokoji.

• Otcovská láska. Je to nefér, ale deti často považujú za podstatnejšie a pre ďalšie smerovanie v živote uznanie otca než matky. U matiek sa to tak nejako považuje za automatiku, otcovskú lásku si treba „zaslúžiť“, a tak má proste vyššiu hodnotu. Áno, je to nespravodlivé, ale nedá sa nič robiť. Preto by otcovia so svojím uznaním alebo kritikou mali zaobchádzať veľmi opatrne.

• Biologické mýty. Často sa hovorí o tom, že otcovia nemôžu byť tak dobrými rodičmi jednoducho preto, že u nich nedochádza k toľkým zmenám, ako u matiek. To je pravda však len čiastočne. Otcovia tiež zažívajú prívaly hormónu oxytocínu v prvých týždňoch po narodení dieťaťa, dokonca sú schopní počuť detský plač úplne rovnako ako ženy (aj keď sa hovorí, že ženy majú vyššiu citlivosť pre frekvenciu detského plaču). To, že nie sú toľko aktívny, je jednoducho „len“ spoločenský konštrukt, ktorý vládne celou prírodnou ríšou. Otcovia to všetko zastať môžu, ale nemusia - pretože je lepšie, keď majú voľné ruky napríklad na lov potravy.