. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Čím zabíjame svoju krásu Móda a krása

Všetci vieme, že krása zďaleka nespočíva len v našom výzore, ale oveľa viac v tom, akým sme človekom (a skutočná krása je predovšetkým v očiach toho, kto sa pozerá). Aby sme boli pre ostatných príťažliví nie len v telesnom slova zmysle, sme vychovávaní tak, aby sme boli dobrí, láskaví, starostliví, schopní a tak ďalej. Počas života si ale môžeme vypestovať a osvojiť správanie, ktoré našu atraktivitu doslova zabíja. Môžeme vyhovovať akokoľvek fyzickým štandardom a požiadavkám, ale čo keď nám to sem tam kazí osobnosť...?

Sme moc sústredení na seba. Egocentrizmus a nedostatok porozumenia pre ostatných sa môže u človeka vyvinúť z mnohých dôvodov. Od nedostatku pozornosti v detstve až po ťažké životné obdobie, na ktoré sme boli sami. Ak ale na každú historku alebo problém, ktorý od ostatných počujeme, kontrujeme svoju vlastnú, sme presvedčení, že záleží viac na nás ako na ostatných a že ostatní sú tu preto, aby pre nás mali pochopenie a zaujímali sa, mali by sme sa nad sebou zamyslieť. Občas je potrebné mať od seba trošku odstup a preskúmať svoje reakcie na okolité podnety. Ako veľmi vieme dávať a nie len vnucovať seba samého?

Sústredíme sa predovšetkým na vonkajšie krásu. Niekomu bolo zhora dané, niekto na sebe tvrdo pracuje a naše telá a tváre sú pre nás podstatnejšie, než naše srdcia, duše a hlavy. Ak máme pocit, že svoje nedostatky kompenzujeme krásnym fyzickým zjavom, mali by sme mať na pamäti, že s takýmto prístupom k sebe pritiahneme len podobne zmýšľajúcich ľudí. A skôr alebo neskôr začne psychické naplnenie chýbať každému.

Neustále súťažíme. Ak patríme k ľuďom, ktorí musia byť vždy lepší než ostatní, zarábať viac, zažívať viac, vidieť, mať a urvať si viac, je naša atraktivita pravdepodobne na bode mrazu. Aj keď to znie nelogicky, mali by sme byť príťažliví, keď vynikáme, no nie? Opak je pravdou. Naša prítomnosť a sebaprezentácia zatieňujú ostatných, nedávame priestor svojim priateľom, aby sami vynikli. Pretože na všetko, čo nám vykladajú, môžeme povedať: „A to je všetko? Ja som zvládol dvakrát toľko.“ A pritom by bolo na mieste obdivné: „No teda, si fakt dobrý, som na teba pyšný.“ Priatelia nie sú naši protivníci, sú v rovnakom tíme. A ani to nemusia byť priatelia - málokedy je trumfovanie to, čo je práve na mieste.

Spochybňujeme svoj význam pre ostatných. Naša atraktivita nie je rozhodne moc vysoká, ak si neustále myslíme, že ostatní nás nevidia tak dôležitých, ako si myslíme, že by mali. Ak dvaja z vašich priateľov, rodiny alebo kolegov sú niekde bez vás, pravdepodobne ich ani nenapadne, že by sa vás to mohlo dotýkať na akejkoľvek úrovni. A pritom to pre vás znamená zradu a otvorené dvere myšlienkam, čo ste urobili zle, prečo vás nevzali so sebou, keď ste predsa pre nich urobili to, to a to. Neoprávnená ukrivdenosť je niečo, čo nás od ostatných veľmi vzďaľuje. A môžeme si za to sami.

Potrebujeme mať veci neustále pod kontrolou. V skupinách ľudí, v ktorých sa pohybujeme, je málokedy stanovená hierarchia, keď dôjde na osobné vzťahy. Všade to nie je ako v práci. Ak cítime potrebu rozhodovať, byť vo vedení a kontrolovať, čo ostatní robia, či už s partnerom alebo s priateľmi, nebude to s našou príťažlivosťou tak horúce. Každý potrebuje priestor, a aj keď sa v rámci sociálnej dynamiky role istým spôsobom rozdelia, byť šéfom za každú cenu nie je sympatické. Aj preto, že tým dávame ostatným najavo, že si myslíme, že sú vlastne neschopní kompetentného rozhodnutia.

Sme neúprimní. Nemusí ísť nutne o klamstvo. Ale o zatajovanie, skreslovanie a rozprávanie rôznych verzií rôznym ľuďom. Ak sa v tomto len trošku poznávame, je to vec, na ktorej by sme mali rozhodne zapracovať. Keď dôjde na medziľudské vzťahy, je úprimnosť vždy tá najlepšia politika. Keď sa na nás prevalí (a že sa vždy prevalí) neúprimnosť, našu hodnotu to rozhodne nezvýši.

Sme... zlí. Alebo náš humor, štýl komunikácie a podobne sú nepríjemné. Ak často zosmiešňujeme, urážame, ponižujeme alebo sme neslušní k ľuďom, s ktorými sa stretávame, nie je to pekné. Nie je to vyjadrenie dominancie, ale maskovanie vlastnej neistoty. Aj keď možno vedome si to takto ľudia v našom okolí nepovedia, podvedome cítia, že takýmto správaním zakrývame svojich vlastných démonov. A zbrane, ktoré sme zvolili, nielen, že nás chránia zle, ale zároveň ubližujú ostatným.

Sme nespoľahliví, ale napriek tomu závislí na ostatných. Ak sme ľudí v minulosti už viackrát sklamali, asi už sa na nás teraz neobracajú, keď je im ťažko. A... ani, keď je im dobre. Nespoľahlivosť, zaneprázdnenosť (neprikladanie priority ostatným ľuďom) a odmietavosť voči ostatným, skutočnosť, že s nami nemôžu počítať a ani sa na nás spoľahnúť, to nie je nič, čo by ostatní od priateľov alebo blízkych ľudí chceli.

Sme negatívni. Samozrejme, život nie je len samé slnko a dúha, ale negatívna perspektíva, akou pozeráme na všetko, ako veci zhadzujeme a nevieme si užiť nič, bez toho aby sme nečakali nejakú zradu a nehlásili to pekne nahlas do sveta, je jedna z najmenej príťažlivých vecí na svete. V takom prípade totiž nevieme podporiť ani utešiť, a naša spoločnosť bude v mnohých prípadoch... nie je práve žiadúca.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2017 Affectio s.r.o. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Kontakt | Nájdete nás na Facebooku