Pamätáte si dobu, kedy náš spolusediaci v lavici, kamarát z krúžku alebo láska z tábora znamenali celý svet? Je ľahké byť priateľom, keď je nám sotva pár rokov. Keď ide len o zábavu, spoločné koníčky a trávenie voľného času. Ako ale život plynie, z toho čo bolo „navždy“ sa stane len spomienka, a to naozaj „nastálo“ vyzerá úplne inak, než by sme si predtým predstavovali. Postupom času totiž nejde len o zábavu, keď je dobre, ale o reálne slová a činy, ktoré dokazujú, že nám na sebe navzájom záleží.

A to zďaleka nehovoríme o svojej milovanej polovičke. Niekedy kladieme na priateľov oveľa vyššie nároky než na svojich partnerov. Pretože „dvojnásobná radosť, polovičná starosť“ by malo platiť pre nášho životného partnera, ale oveľa istejšie platí pre našich priateľov. Tí totiž neodídu tak ľahko, ako to niekedy (na prekvapenie všetkých) urobí partner. Navyše s nimi trávime väčšiu časť života, aj keď často nie toľko intenzívne. Akí sú priatelia, ktorí s nami vydržia celý život?

• Zapadnú do vašej rodiny. Sú niečo ako sestra alebo brat. Rodinná chémia toho vie povedať veľa, a tak ak máte kamarátku, ktorá nemá problém vychádzať s vašou matkou, kamaráta, ktorý si rozumie s vašimi súrodencami a tak podobne, je potrebné si toho vážiť. Priatelia by mali vašu rodinu nielen rešpektovať, ale tiež ju mať radi, správať sa k nej so všetkou slušnosťou a zároveň, a to možno mnoho z nás nepočuje úplne rado, nám pripomínať, keď sa k nej správame nevďačne, nespravodlivo alebo bez rešpektu.

• Vedia mávnuť rukou. Už ste niekedy mali hádku so svojím najlepším priateľom? Ak áno, asi ste zistili, že je to možno horšie, než s partnerom. Pretože sa poznáte, viete na seba vychrliť veľmi nepríjemné veci, naozaj sa raniť. Priateľ ale vie, koľko toho na vás leží, prečo hovoríte to, čo hovoríte, a že potrebujete chvíľu čas na to sa upokojiť. A tak aj po hádke, ktorá je z väčšinového percenta vaša vina, vie priateľ mávnuť rukou nad tým, čo bolo. Nevynucuje si ospravedlnenie, nepotrpí na minulosti, dáva „druhé šance“ tak ľahko, ako by o nič nešlo. Ale ono ide, naozaj. Pochopenie pre nespravodlivosť páchanú na ňom samom je vlastnosť, ktorou dobrí priatelia oplývajú.

• Nepočítajú skóre. Raz mám ja, druhýkrát ty. Všetko, čo pre vás robia, nerobia preto, aby ste im to oplácali.
  

„Pred pár rokmi sme sa rozišli s manželom, neplatil alimenty, nechal po sebe dlhy, no... bolo to dosť ťažké obdobie. Doslova sme s deťmi nemali čo jesť. Kamarátka - susedka - mi čo dva tri dni nosila jedlo. Žemľovku, francúzske zemiaky, guláš, rizoto. Všetko, čo stojí pár korún, ale čo som si ani tak nemohla dovoliť. Sem tam, na mňa klepla, že bola v obchode a 'mali tam v akcii, tak som ti vzala'. Mala som z toho hrozný pocit, sama mala rodinu a čo robiť, aby boli všetci uspokojený. Tak som aspoň cez víkendy piekla bábovky a nosila jej ich na oplátku, pozývala jej deti na kakao a tak ďalej. Asi po tretej návšteve za mnou prišla a hovorila - Hej, ja si to nikam nepíšem, nemusíš to robiť, tu nehráme na body. Asi som niečo také potrebovala počuť viac, ako som si myslela. Prijímali sa mi potom od nej veci lepšie, keď mi dôrazne vysvetlila, prečo to robí. Vedela, že to potrebujem a ona to urobiť mohla. Bodka. Iný motív v tom nebol.“

Jana, 46

• Vedia vás prekvapiť. Len tak a to dobre. Vedia, čo vám kúpiť, vyrobiť alebo upiecť k narodeninám, vedia vám v obchode kúpiť len tak nejakú kravinky, pretože vedia, že vám urobia radosť. Myslia na vás, aj keď nie ste spolu.

• Sú s vami. Každý deň? Určite nie. A skôr nie ani každý týždeň. Ale keď sa niečo deje, sú pri vás.
  

„Je to pár rokov, čo mi zomrela matka. Bolo to ťažké obdobie, organizovala som malý, rodinný pohreb, bola som na dne. Do toho deti, proste celý svet bežal normálne, len ten môj sa rúcal. Dva dni pred pohrebom prišla moja najlepšia kamarátka - bola dohodnutá s mojím manželom na strážení detí, vzala ma do sauny, na večeru a celý ďalší deň strážila moje deti, vzala ich na výlet. Na pohreb nešla, rešpektovala, že ide o rodinu. Ale medzitým, čo sme boli preč, stihla navariť na tri dni dopredu a nakúpiť, čo sa jej zdalo, že mi v byte chýba. Nebola doma, keď sme sa vrátili, len nechala lístoček, kde stálo: Keby som ti mohla s niečím pomôcť, daj vedieť. Ozvi sa, až budeš chcieť. Mám ťa rada. A tvoja mama bola skvelá. Ak vám to znie pateticky, možno máte pravdu, ale nič mi v tom období nepomohlo toľko, ako jej pragmatická, ale napriek tomu vrelá opora.“

Karin, 43

• Nevadia im investície. Nie, nemajú vám kupovať drahé darčeky, ale investíciu peňazí, času alebo energie smerom k vám berú ako úplne samozrejmú vec, s ktorou by ani na chvíľu nezaváhali (ak majú len trošku možnosť).
  

"Mala som pred sebou svoju prvú prednášku na konferencii - po rokoch doktorandského štúdia, peripetií, čo ma cestou stretávali, týždňoch, keď mi moja kamarátka strážila deti, pretože som sa potrebovala učiť a manžel bol mimo, po rokoch, kedy ma podporovala, aj keď sama v štúdiu nevidela veľký zmysel, som celá nervózna stresovala pred prednáškou, na ktorej som mesiace pracovala. Kamarátka mala odísť so mnou do Nemecka, kde sa konferencia konala, ale prišli jej do toho mimoriadne prázdniny u jej detí v škole. Bola som na ňu fakt hnusná, povedala som jej, že ma sklamala, že ma nepodporuje... proste veci, za ktoré by som si sama dala pár faciek. Všetky odpovede, na ktoré by mala plné právo, prehltla. Bez toho aby som to vedela, zariadila si na pár hodín stráženie a na konferenciu išla. Na otočku, v Nemecku so mnou strávila sotva pár hodín, a hneď potom sa vracala domov. Smiala sa, povedala mi, že mám šťastie, že mi nerozbila nos, ale vedela, ako je to pre mňa dôležité a jednoducho musela byť pri tom. A tiež bola. Som jej vďačná nielen za tú všetku pomoc, ale aj za to, že mi moje správanie nikdy nedávala 'zožrat'.'

Kristýna, 37