Čo by sme mali prestať očakávať od ostatných. Okamžite.

Za jedno z najväčších sklamaní, aké v živote prežívame, si prekvapivo môžeme tak trochu sami. Nenaplnené očakávania sú totiž vec, ktorá nám vie nielen pokaziť deň, ale aj človeka. Lenže za to, čo od ostatných očakávame, sme zodpovední my sami. Nároky, ktoré na ostatných kladieme, sú založené na našich skúsenostiach, výchove a osobnosti, nie na objektívnych faktoch. Preto by sme sa možno mali na chvíľu zastaviť a uvedomiť si, čo vlastne po ostatných chceme, ako to vyžadujeme a či to dostávame.

...či náhodou nie je na čase svoje očakávania zmierniť alebo úplne hodiť za hlavu a brať jednoducho ostatných takí, akí sú.

Robíme to takmer všetci. A pritom by sme nemuseli... vyhli by sme sa mnohých a mnohých sklamaniam, ktoré nás vyčerpávajú a dávajú nám o niečo málo pesimistickejší pohľad na svet, ľudí i vzťahy. S akými očakávaniami by sme mali prestať...?

...že ostatní žijú podľa rovnakých štandardov, ako my. Nežijú. Keď príde na to, čo naše štandardy formovalo, môžeme spomenúť rodinu, priateľov, školy, sociálne i ekonomické prostredie. Mali sme tieto zázemia všetci rovnaké? Ani zďaleka. Veľa z nás považuje za „dobré vychovanie“ niečo iné, rovnako tak máme iné štandardy, zvyky a predstavy, keď dôjde na bývanie, komunikáciu, vzťahy. To, čo je normálne alebo automatické pre nás, zďaleka nemusí byť pre všetkých. A čo je na tom tak prekvapivé? Že je to úplne v poriadku.

...že ostatní budú súhlasiť s tým, čo hovoríme. Myslíte si, že keď si okolo seba vytvoríte skupinu ľudí, rodiny, lojálnych priateľov atď., že to automaticky znamená, že spolu budete vždy a vo všetkom súhlasiť, alebo sa tak aspoň tváriť? Naopak! Bezpečný kruh či už rodiny alebo iných blízkych znamená miesto, kde môžete bezpečne prejaviť a prediskutovať svoj názor. A oni ten svoj. A tak sa vzájomne spoznávať a obohacovať. Oponentúra je dobrá vec!

...že budú dokonalí. Je možné, že patríte k ľuďom, ktorí na seba majú vysoké nároky. V práci, vo vzťahoch, v domácnosti. Opäť - neznamená to, že je to jediná správna cesta. Vysoké nároky na seba sama so sebou občas nesú tiež nároky nereálne. A tie v nás budí stres z ich nesplnenia. Nie každému taká miera stresu stojí za to (napríklad čerstvé matky, ktoré si vypestovali chronický únavový syndróm, pretože mali pocit, že musia mať perfektne obhospodárenú domácnosť, manžela, svoj vzhľad a tisíc ďalších vecí. Kto môže zhodnotiť, čo je dobre?).

...že čítajú vaše myšlienky. Niekedy sa správame v úplnom nesúlade s našimi vnútornými pochodmi. Niečo povieme a myslíme to inak, tvrdíme, že niečo nechceme, pritom po tom túžime. Je to bežné, ale je to dvojsečné. Pretože ani to, že sme schopní túto formu „pretvárky“ sami u ostatných rozoznať, neznamená, že toho musia byť schopní (alebo k tomu ochotní) všetci. Prispôsobiť sa tomu, čo hovoríme, aj keď to tak nemyslíme, je často pre ostatných oveľa jednoduchšie a pohodlnejšie. A naviac - môžu nás brať vážne!

...že nám vo všetkom porozumejú. „Nesúď nikoho, kým si neušiel míľu v jeho topánkach.“ Rovnako, ako my máme právo nerozumieť ostatným, majú oni právo nerozumieť nám. Motivácia a príčiny nášho správania poznáme len my sami, ostatní môžu, ale nemusia.

...že nás vždy podporia. To súvisí snáď so všetkými ostatnými bodmi. Ostatní nám môžu veriť, keď hovoríme, že je všetko v poriadku. Nemusia nášmu problému rozumieť alebo ho podľa svojich štandardov ani nepovažovať za problém a teda ani nepovažovať pomoc za potrebnú. Naviac... čo majú robiť ozajstní priatelia, vždy súhlasiť a podporiť alebo napríklad aj nesúhlasiť a oponovať?

...že sa k nám budú správať rovnako, ako my k nim. Pretože nie je ich povinnosť nič oplácať, vracať ani si nás predchádzať. Všetko, čo robíme pre ostatných, by sme mali robiť bezpodmienečne a bez očakávania, že sa nám to raz od tých istých ľudí vráti. Zďaleka to nemusí byť pravda... a ani to nemusí nutne znamenať nič zlé.

...že budú rovnakí, ako boli predtým. Všetci prežívame, zažívame, získavame skúsenosti, meníme sa. A preto ani ostatní nemusia byť stále rovnakí, ako boli pred desiatimi rokmi... a vlastne ani pred rokom. Je normálne, že sa ľudia menia a v priebehu života si viac alebo menej vyhovujú s inými ľuďmi.

...že budú stále blízko. Určite poznáte vzťahy typu „navždy“, ktoré sa scvrkli na „áno, poznáme sa“. Takýto osud stretáva najčastejšie vzťahy vzniknuté v umelých kolektívoch, ako je škola alebo práca. Ale ani najbližší priatelia nemajú povinnosť byť tu vždy pre nás - majú úplne voľnú ruku v tom, kedy uprednostnia svoje vlastné potreby nad tými našimi. Ani v prípadoch, keď sme si s niekým blízkym na dlhšiu dobu zišli z očí, nemusí byť fatálne. Po čase sa stretneme a nadviažeme, ako by sme sa rozlúčili včera.