. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Najlepšia sebaobrana je sebaúcta Vzťahy a sex

Na strednej škole som bola priemerný puberťák, žiadny výrazný typ. Mala som pár kamarátov, učila som sa skôr dobre, ale že by niekto iný než moji spolužiaci v škole poznali moje meno, to asi skôr nie. Strašne sa mi páčil jeden chlapec. Hral v školskom divadle, uvádzal plesy, bol to obľúbenec ako učiteľov, tak spolužiakov, proste taký ten snový. Mali sme spoločného kamaráta, jeho spolužiak bol môj kamarát z detstva, sused zo vchodu. A práve toho som sa spýtala, či by ho na mňa nejako neupozornil...

...a on, že prečo nie. Slovo dalo slovo a kamarát ku mne prišiel s odkazom, že ma môj vyvolený vezme ďalší deň po škole na kávu. Skoro som sa zložila, večer nemohla spať, strávila hodiny premýšľaním, čo si oblečiem. Deň v škole som prežila v hmlovom opare, po záverečnom zvonení som vybehla pred školu a čakala. A čakala, a čakala. Hodinu (trebárs majú dlhší rozvrh?), dve. Potom som išla domov.

Ďalší deň mi kamarát hovoril, že môj vyvolený si myslel, že je to len nejaký fór a vôbec to nebral vážne. Kamarát sa ospravedlnil, môj princ nie. Ani nevedel, kto som, a rozhodne nemal v pláne to ani zisťovať. Bol to jeden z momentov, ktorý chcete celý život zabudnúť. Síce si hovoríte, že o nič predsa nejde, ale moment, kedy sa cítite neviditeľní, bez hodnoty, ceny a čohokoľvek ďalšieho pekne zamáva s vašim sebavedomím.

Na vysokej škole som to vzala za iný koniec, veľa som cvičila, bavila sa s „cool“ ľuďmi, zakladala si rovnako tak na vzhľade, ako na študijných výsledkoch a spoločenskom statuse. Zažívala som dobu najvyššieho sebavedomia vo svojom živote, ľuďom, ktorí boli „podo mnou“ a snažili sa so mnou baviť alebo odo mňa niečo chceli, som pekne vedela dať najavo, nech sa držia svojej ligy. To, čo sa na strednej stalo mne, sme robila ostatným. A užívala si to. Budovala som si sebavedomie a sebaúctu tak, že som ju brala ostatným. A ako sa hovorí, ľahko nadobudol, ľahko stratil. Za svoje správanie som zaplatila po škole, pretože v reálnom svete jednoducho veci fungujú inak. A dostala som neuveriteľnú lekciu. Došlo mi, že som nepochopila základ sebaúcty.“

Jedna veta, jeden okamih, jedna udalosť. Alebo napríklad výchova, vzťah s rodičmi, súrodencami, kamarátmi. Náš fyzický vzhľad, naše schopnosti, naši priatelia. Nikdy nevieme, čo a ako sa počas nášho života podieľalo na fakte, ako veľmi máme sami seba radi. Príbehov, ako je ten náš, sebebanálnejších, máme za sebou všetci veľa. Treba svoje vlastné správanie podrobiť podrobnému skúmaniu - stojí naše ťažko nadobudnuté sebavedomie na pevných základoch?

Je bližšie, než si myslíme

Keď surfujete po článkoch o tom, ako máme mať radi sami seba, narazíte na rady typu: Keď sa k tebe niekto chová bez rešpektu, jednoducho s ním nebuď. Ak nebudeš rešpektovať ty mňa, nebudem rešpektovať ja teba. Ochrániť sám seba je dôležitejšie ako všetko ostatné. A tak ďalej. Všetky tieto rady sme už vyskúšali, aplikovali ich, veľa ľudí podľa nich žije. Lenže... tento základ na sebaúctu je odvodený od správania nášho okolia, od reakcií na to, ako sa k nám správajú ostatní. Kam sa vytratilo to „seba“? Sebaúcta nie je niečo, čo môžeme stratiť alebo ukradnúť. Je to len niečo, čo môžeme zaživa pochovať. A kľúčom je nájsť metódy, ako ju vzkriesiť. K tomu nám však nepomôžu ostatní. Poníženie a disrespekt by nad nami nikdy nemali takú moc, keby sme si nemysleli, že sú všetci povinní sa k nám správať s rešpektom. Nielen, že nie sú povinní, ale teoreticky by správanie ostatných nemalo mať vplyv na to, čo si o sebe myslíme my sami.

Disrespekt je lákavý

Keď sa cítime zle, môže nám robiť dobre, keď si zvýšime sebavedomie na niečí úkor. Žijeme v dobe, keď sloboda slova, názoru, sociálne siete a médiá dávajú ľuďom pocit, že môžu svoje názory hovoriť kedykoľvek, akokoľvek a komukoľvek. Je to pravda, avšak sme sami sebe vytvorili platformu, kedy sa do nás môže triafať... ako sme povedali - kedykoľvek, ktokoľvek a akokoľvek. Televízia, hudba, filmy, celá kultúra je úplne bezprecedentná.

Zlaté pravidlo

Sebaúcta vychádza z nás, nie z reakcií okolia. A tak existuje jedno pravidlo, ktoré čnie nad všetky.

„Čím viac úcty a rešpektu preukazujeme iným, tým viac ich cítime k sebe samým. A naopak.“

Existujú ľudia, ktorých presvedčenie spočíva v tom, že prejavovať neúctu k druhým nie je v poriadku nikdy a za žiadnych okolností, ani keď by naše túžby boli najsilnejšie na svete. Aj v prípadoch, keď sú takíto ľudia v hádke, keď im niekto ublíži, keď sa snažia niekoho utešiť, keď ich niekto urazí, podvedie, podrazí. Poznáte taký stav mysle od seba? Máte takýchto ľudí vo svojom okolí? Držte sa ich. Pretože tí porozumeli hlbšej podstate sebaúcty. Je nutné ju poskytovať všetkým, nehľadiac na kvalifikáciu, vek, inteligenciu alebo iné podmienky. A zároveň nečakať, že sa nám jej dostane od všetkých späť.

Pôvod všetkého „zla“

Nikto sa ráno neprebudí a nepovie si:
Tak, od teraz sa budem k ľuďom správať ako ignorant, budem im ubližovať a masírovať si tým svoje ego. Je to oveľa dlhšia cesta. Ľudia, ktorí prejavujú najmenej rešpektu k druhým, sú tí, ktorým bolo veľa ubližované. Sú to takí, ktorí sa rozosmejú, robia, ako by sa nič nestalo, ale všetky psychické škody si ukladajú pekne do podvedomia, kde môžu spôsobiť škody reálné.

Keď ukážete na človeka, ktorý sa chová najneúctivejšie vo vašom okolí, zároveň ukazujete na človeka, ktorému sa v minulosti žiadneho rešpektu nedostávalo. Pochopenie, že disrespekt, ktorý k nám chovajú ostatní, nemá čo robiť s našimi kvalitami, ale s ich stavom mysle, je kľúčom k nájdeniu základov sebaúcty vlastnej.

 

Neúcta má veľa spoločného s bolesťou. S bolesťou tak veľkou, že podpichuje svojích hostiteľov, aby ju šírili ďalej a tým si „pustili žilou“, na chvíľu si uľavili. Neúcta často nie je názor, je to len odveta systémom „pošli to ďalej“.

 

Nič nie je jednoduché, sebaúctu nevyjímajúc

 

Nepotrebujeme sami seba „ochraňovať“ pred ostatnými, ísť svoje sebavedomie hľadať inam, než je naše vnútro, pokúsiť sa ho vystavať na znižovanie sebavedomia druhých a rozhodne nepotrebujeme vyhľadávať príležitosti na to ublížiť ostatným, aby nám bolo lepšie. Potrebujeme len nájsť spôsob, ako rešpektovať ostatných - všetkých a bezpodmienečne. To neznamená, že by sme nemali ostatných konfrontovať so svojimi názormi, nemali sa postaviť za pravdu alebo nemali obhajovať svoj záujem. Ide len o to, ako.  

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2017 Affectio s.r.o. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Kontakt | Nájdete nás na Facebooku