Čo nám manželia nikdy nepovedia (ale my by sme to mali vedieť)

Je až neuveriteľné, ako závažné veci vedia zostať nevypovedané. Mlčanie o nich sa maskuje za ohľaduplnosť, alebo je potlačené strachom z reakcie alebo straty „mužnosti“ v tom necitlivom slova zmysle. Z rozhovorov s desiatkami párov z celého sveta vyplynulo, že existuje deväť vecí, ktoré manželia svojim manželkám nehovoria a nepovedia, ani keď sa priamo opýtajú. Aké veci to sú? Čo by sme my, ženy, mali o svojich mužoch, ich obavách a starostiach vedieť?

Podľa amerických odborníkov, manželov Schmitzových, ktorí celý výskum zostavili a zverejnili tiež jeho výsledky, sa aj v tých najšťastnejších rodinách, vzťahoch a manželstvách nájdu témy, ktoré sú proste tabu. A naprieč celým (západným) svetom ich existuje deväť, ktoré majú všetky páry spoločné. Je pár viet, ktoré od svojho manžela pravdepodobne nikdy nebudete počuť, ktoré ale rezonujú celou jeho osobnosťou.

„Sem tam príde čas, kedy potrebujem byť sám.“ Muži sú strážcovia majáka, nielen, že im samota väčšinou nevadí, celkom často ju tiež vyhľadávajú. Chcú byť sami so svojimi vlastnými myšlienkami, mať sami pre seba fyzický priestor, užívať si kľud, ticho. Málokedy si o taký čas pre seba vedia povedať. Je na nás, aby sme to spoznali a dopriali.

„Naozaj by som chcel, aby si venovala viac pozornosti mne, a nie len deťom.“ Muži sa často veľmi zle zmierujú s tým, že „spadnú z lopatky“, že nie sú pre svoju ženu viac na piedestáli výhradnej starostlivosti a obdivu. Deti vnášajú do manželstva stres, a to najmä pre mužov, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Vyžadujú veľkú starostlivosť a takmer výhradnú pozornosť a nám sa často stáva, že zabudneme byť partnerkami a sme „len“ matkami. Muž má pocit, že pre nás splnil účel a my ho ďalej potrebujeme len ako živiteľa.

„Rád by som častejšie počul, že ma miluješ.“ Pretože... je potrebné mať na to dôvod?

„Chcel by som, aby si mi to jednoducho povedala, nie naznačovala.“ Naprosté klišé v komunikácii medzi mužom a ženou je, že zatiaľ čo žena má dojem, že veci „dôrazne naznačila“, muž si nič nevšimol. Muži často nemajú ani potuchy o tom, čo sa nám deje v hlavách, aké nám v nich narastajú problémy a čo všetko považujeme za jeho ignoráciu a nedostatok všímavosti a lásky. Keď raz skúsime veci povedať, už nikdy nebudeme chcieť inak - má to totiž zázračný efekt. Namiesto spoliehania na čítanie myšlienok a všímanie si náznakov môžeme jednoducho bez obáv povedať, čo nás trápi.

„Áno, všímame si, keď priberáte, a štve nás to.“ Žena je pre muža trofej, korisť, ktorou by sa najradšej chválil stále a všade. Čím atraktívnejšia žena, tým väčšie docenenie muža ako lovca. Ak nastane počas rokov situácia, že naša váha je o tridsať kíl vyššia, ako keď sme sa s manželom zoznámili, nemali by sme spoliehať na to, že si to manžel nevšimol alebo že mu to nevadí. Samozrejme je to vysoko individuálne, vkus je iný kus od kusu, ale všeobecne vzaté, je to tak. Zaujímavé je, že mužom nevadí len estetika, ale napríklad aj obmedzenie vo voľnom čase, vplyv na zdravie a podobne.

„Mám strach z toho, že moje sexuálne výkony nebudú také, ako predtým. Hlavne s postupujúcim vekom.“ Mali by sme vedieť, že sexuálna výkonnosť je pre mužov pomerne dôležitým kritériom pri sebahodnotení. Ako ženy máme za úlohu (nijako nepríjemnú) manželovi pomáhať, upokojiť ho, pomôcť ho zrelaxovať a nerobiť veľký problém z vecí, ktoré sú už tak pre mužov ťažké a ťažko zvládnuteľné. Vďaka tomu, ako sa mužovi darí so svojou ženou, nadobúda sebavedomie a pocit úspechu oveľa viac, než by sme my, ženy, boli schopné pripustiť. Je veľmi dôležité, ako sa zachováme, keď sa v tejto oblasti vyskytnú problémy akéhokoľvek typu.

„Tvoje neustále opravy a kritiky ma naozaj štvú.“ Aj keď často ženy neustálou kritikou vlastne len vyjadrujú starosť, žiadny muž sa nechce cítiť ako dieťa, školáčik, ktorý robí všetko zle a jeho „pani učiteľka“ pozná na všetko odpoveď. Keď preskúmame našu komunikáciu voči manželovi, podrobíme ju prísnej analýze, možno by sme si mohli siahnuť do svedomia a začať prejavovať trochu viac dôvery a pochopenia pre manželové rozhodnutia a správanie.

„Chcem byť vzývaný, obdivovaný, docenený.“ Áno, to chce jednoznačne každý muž. Otázka však je, či im to môžeme poskytnúť na základe objektívnych kritérií. Ako máme obdivovať muža, keď sa v našom okolí objavujú urastenejší, múdrejší, bohatší a tak ďalej? Len si spomeňte, prečo so svojím mužom ste. Je dobrý a láskavý, každý jeho úspech je aj vaším úspechom. Kritikou svojho muža kritizujeme vlastné rozhodnutie s ním byť a zostávať, obojstranne oveľa prínosnejší prístup je si všímať všetko dobré, čo sa deje, a patrične to oceniť.

„Páčilo by sa mi, keby ma žena častejšie hladkala, bozkávala, objímala a prehĺbili by sme svoju intimitu.“ Každým dotykom dávame manželovi najavo svoju aj jeho prítomnosť, že je nám milá a je pre nás dôležitý. Prejsť okolo manžela v byte a cestou ho nevdojak pohladiť, využívať príležitosti k tomu, aby ste si boli fyzicky blízko... to chýba často nielen ženám, ale prekvapivo aj mužom. Častá chyba je, že stratu tejto intimity dávame za vinu práve mužom. Sme to ale často my, ktoré sa odtiahneme, ktoré zavrčíme, nech nás nechá byť a tak ďalej. Muži veľmi zle zvládajú odmietnutie, preto sa po čase jednoducho prestanú snažiť - nie preto, že by o kontakt nestáli, ale preto, že naň nie je reakcia taká, akú by si priali.