Kríza nie tak úplne stredného veku

Poznáte krízu stredného veku? Respektíve - pojem „kríza stredného veku“? Pravdepodobne áno. Je to všeobecne známy termín, používa sa na objasnenie, vysvetlenie a prípadné ospravedlnenie správania, ktoré sme schopní predviesť, keď máme dojem, že nám „uteká vlak“. Ale potom je tu životné obdobie, kedy je vlak pristavený k nástupišťu, my do neho nastúpime a nemáme vôbec potuchy, kam nás vezie. S čím sa dnes stretávajú ľudia okolo dvadsaťpäťky? Ako taká kríza štvrtiny života vyzerá?

Myslíte si, že súčasná generácia dvadsaťpäťročných je bezstarostná, nezodpovedná a nemá o skutočnom živote ani potuchy? Avšak práve doba, kedy sa to povedomie získava, je dobou krízy rovnako pálčivej, ako je tá stredného veku.

Nároky na dnešné 20+

Možno ste si všimli u svojich dospievajúcich detí, súrodencov alebo príbuzných, že nástup z bezstarostného života na školách do života s vlastnou zodpovednosťou je o niečo krušnejší, než by sme čakali. Skoršie generácie to mali v niečom predsa len jednoduchšie, bolo zvykom spárovať sa, brať a mať rodiny v oveľa nižšom veku. V posledných dekádach je požiadavka na človeka medzi dvadsiatkou a tridsiatkou jasná, musí byť krásny, vybudovať si finančné zabezpečenie a pracovný úspech, baviť sa a mať spokojný vzťah, prípadne byť navýsosť spokojný v slobodnom živote.

Samozrejme, podmienky každého človeka sú úplne individuálne, ale tlak spoločnosti je relatívne plošný. Ak sa ako dvadsiatnici nezačneme venovať rodinnému životu naplno, kríza prvej štvrtiny možno doľahne. A možno celkom silno.

Pre rodičov je dobré si uvedomovať, s čím si ich dieťa prechádza, aj keď teoreticky nemá, na čo sa sťažovať. Rovnakú krízu môžeme vídať okolo seba u kolegov, príbuzných, priateľov. Ako ju rozoznáme? Na prvý pohľad asi ťažko, ale keď sa s človekom, ktorý si ňou prechádza, bavíme, zistíme, že...

...sa cíti chytený vo svojej práci. Entuziazmus školských rokov vyprchal a „dočasná“ práca sa zrazu javí ako moc dobré permanentné riešenie, pretože ísť na iné miesto je moc riskantné, neznáme. Na druhú stranu sa ale cíti zaseknutý, bez perspektívy. Stále ťažšie nachádza motiváciu, uvedomuje si, že rozhodnutie za neho nikto neurobí, ale paralýza strachu zo „sveta tam vonku“ je niekedy nad jeho sily.

... nemá si čo povedať so svojimi priateľmi. Až teraz sa totiž konštituujú vlastné hodnoty, skúsenosti a život. Je veľmi pravdepodobné, že v skupine „starých“ priateľov sa necíti dobre, zrazu strácajú spoločné témy a vzájomná spoločnosť nie je tak príjemná, ako kedysi. Zostáva priateľov len pár, ale zato veľmi blízkych. Aj tento prirodzený proces ale môže byť veľmi frustrujúci.

...uvedomil si, že splnenie snov vyžaduje oveľa väčšie úsilie, než si myslel. Ako mladí ľudia s romantickými predstavami si vysnívali ideálne životné scenáre, stanovili si míľniky v práci, sny, ktoré treba realizovať. A práve uvedomenie si, koľko každá konkrétna vec stojí úsilia, ich núti prehodnocovať, čo naozaj chcú, do čoho sa oplatí tú silu (ktorá zďaleka nie je tak nekonečná, ako si mysleli), investovať. Životná cesta sa zrazu zdá bezobsažná a plná chybných úsudkov a sklamania.

...má stres z pomalého progresu v práci, nedostatku úspechu. Až panicky pociťuje, že už je na niečo neskoro. Treba sa doučiť veci, ktoré potrebuje pre vysnívanú prácu - a vôbec, zmeniť prácu, začínať znova, prestať pracovať na tom, čo bolo doteraz, a začať budovať niečo nové. A veľmi úzko to súvisí s nasledujúcim bodom.

...nemôže si pomôcť a porovnáva sa neustále s ostatnými. A nejako sa stalo, že všetci ostatní v očiach nášho človeka tú pomyselnú „súťaž“ vyhrávajú. Cudzie životy im pripadajú šťastnejšie, naplnenejšie a uspokojivejšie, ostatní sú viac dospelí, majú lepšie vzťahy. Taký človek sa cíti veľmi osamelo, zo svojho neustáleho porovnávania sa s ostatnými a perspektívu, akou to robí, sa môže hanbiť a pripadať si nedostatočne.

...necíti sa šťastne, aj keď ide všetko vlastne v živote hladko. Ak si ešte nie je nikto istý v indikácii krízy štvrtiny života, toto je asi najspoľahlivejšie. Darí sa v práci, majú dobrú sociálnu sieť, kde bývať, s kým sa baviť, intímny život uspokojivý, vzťahy pevné a napriek tomu sa cítia v strese, nespokojní a nešťastní? V tom prípade je to jasné.

Čo s tým?

Na každú oblasť sa dá aplikovať veľa pravidiel, odporúčaní a dobrých rád, ako sa s nimi vyrovnať. Ale viete čo? Ono to nie je zas až tak nevyhnutne potrebné. Naša výchova vlastne nikdy nekončí a kríza štvrtiny života je veľmi výchovná vec v momente, keď už na človeka prestanú platiť dobre mienené rady rodičov a starších. Vďaka tomuto obdobiu dochádza človek na to, čo naozaj chce, kto je, aké sú jeho silné a slabé stránky, jednoducho sa vyvíja. Rozhodne sa na sebe pracovať a konečne vie, prečo to robí. A akým spôsobom to je najlepšie. Dobrá správa je, že toto neľahké obdobie pre človeka okolo tridsiatky väčšinou trvá maximálne dva roky (samozrejme, potom väčšinou prídu radosti a strasti spojené s rodičovstvom).

Na prekonanie tejto krízy je potrebné veľa sily, ale je to sila investovaná do vlastného sebapoznania, vylepšenia a ustálenia. A to znie možno náročne a nepríjemne, ale zároveň nevyhnutne a prospešne.