Majú nás priatelia vo všetkom podporiť?

Počas svojho života sme si prešli mnohým. Stretli sme rôznych ľudí, zažili rôzne situácie, napísali stovky vlastných, malých i veľkých príbehov. Našlo sa pár ľudí, ktorí stáli po našom boku, aj keď nie sú rodina v pravom slova zmysle. Priatelia, s ktorými sme sa navzájom vybrali počas rokov, ktorí sú tu v časoch najväčšej radosti aj v obdobiach smútku a drám, sú ako rodina, ktorá nám nebola pridelená, ale ktorú sme si vybrali. Každý vzťah stojí obojstrannú energiu, priateľstvo nevynímajúc. S čím je potrebné sa u najlepších priateľov zmieriť?

Často počujeme alebo čítame, že skutočný priateľ je ten, kto nám vždy pomôže. Táto definícia je pomerne zavádzajúca. Stavia nás do pozície, kedy v prípade, že nám priateľ pomoc neponúkne alebo čo horšie - odmietne ju, máme tendenciu spochybňovať jeho lojalitu a prehodnocovať vzťah. Ale... tak by to predsa byť nemalo, alebo áno?

Rešpekt názorov, postojov a hodnôt

Aj naši priatelia majú za sebou skúsenosti, ktoré formovali ich názory, postoje a hodnoty. A tak napríklad požiadať o pomoc s krycou historkou pri nevere kamarátku, ktorú opustil manžel kvôli milenke je nielen neisté čo sa výsledku týka, ale aj veľmi neohľaduplné z našej strany. Nie každá pomoc, o ktorú priateľov požiadame, musí byť vypočutá, zvlášť ak sme v rámci vlastného problému slepí a hluchí k potrebám ostatných. Preto v prípade, že naša neohľaduplnosť dosiahne maximum, môže nastať situácia, že sa nám síce pomoci dostane, ale prídeme o priateľa.

Slepota vo vlastnej bolesti

Predstavte si situáciu, kedy vás niečo naozaj strašne bolí. Máte napríklad otvorenú zlomeninu alebo štyridsiatku horúčku. Pri bolesti tela automaticky predpokladáme, že všetci ostatní tak nejako majú povinnosť pomôcť, zavolať sanitku, starať sa o nás, správať sa k nám čo najlepšie. A s týmto nárokom sa v chorobe aj správame, dokážeme byť na ostatných veľmi hrubí, keď sú k nám ľahostajnejší, než by sa nám páčilo. Sme schopní na vlastného partnera sprosto kričať, nech už niečo sakra urobí. Pretože predsa máme právo na to, aby nám bolo dobre, a on má povinnosť to zariadiť.

S bolesťou duše sa to má podobne. Akonáhle prekonávame v živote ťažké obdobie, často ľudí vo svojom okolí doslova využívame na to, aby nám bolo lepšie. A často veľmi bezohľadne. Keď od nás odíde manžel a nechá nás v emocionálnej a často aj finančnej kríze, majú naše kamarátky a zvyšok rodiny na pár mesiacov o zábavu postarané. Nemôžeme ale čakať, že sa vzdajú svojho života a budú sa starať výhradne o nás. V rámci nároku na vlastný život má každý z našich priateľov plné právo sem tam nebyť k dispozícii, prípadne vysloviť nahlas kacírsku myšlienku - že by sme sa mali zveriť do rúk odborníka. V ten moment sa náš svet zrúti a priateľstvo nenávratne rozbije, pretože to vo svojej bolesti vnímame ako zradu, nepochopenie a niekedy aj ako zlú vôľu. Ale často je to presne naopak.

Podporím ťa vo všetkom, pre čo sa rozhodneš

„Máš právo robiť čokoľvek, vďaka čomu ti bude lepšie.“ Počúvate to od svojich priateľov? Je to to najjednoduchšie, čo pre vás môžu robiť. Často to, čo si vysvetľujeme ako podporu, je len neochota investovať do vzťahu s nami energiu, dať najavo svoj názor, ísť do argumentácie a vzájomne sa obohatiť, presvedčiť alebo pekelne naštvať. Priateľa rešpektujeme a vážime si jeho názory, preto ich chceme tiež počuť, alebo nie?

Priateľov okolo seba si nevolíme preto, aby sme mali megafón pre svoje vlastné názory a nápady, ale predovšetkým preto, aby nám niekto ponúkol druhý názor, inú perspektívu, v niečom nás podporil, ale zároveň v niečom tiež zabrzdil. Vďaka empatii, ktorú si priatelia za roky spolužitia vypestujú, vedia naši najbližší bolesť prežiť s nami, ale nezaťažení emóciami tiež vedia poradiť.

Praví priatelia nás nemenia, nenárokujú si náš čas a rešpektujú potrebu tráviť ho inak, nežiarlia na naše úspechy ani nemajú radosť z našich prehier, nevyžadujú len našu pomoc a podporu, ale vedia s nami prežívať bezstarostné chvíle, nesnažia sa vyhrať, ale užívajú si výmeny názorov... máme takých okolo seba? Ak váhame s odpoveďou, je nevyhnutné položiť si inú otázku: Vieme takí byť k ostatným my sami?