9 príznakov blížiaceho sa rozvodu

„Kým nás smrť nerozdelí“ je síce pekná formulácia, k jej naplneniu však dôjde málokedy. Oveľa častejšie než smrť nás rozdelí rozvod. Ale medzi svadbou a rozvodom existuje veľa znamení, ktoré hlásia potenciál nie zas až tak šťastného konca. Koniec vzťahu totiž nenastane zo dňa na deň, ale môže trvať roky. Aké príznaky je dobré neignorovať? Alebo ich aspoň vedieť rozpoznať?

Napriek názoru nezosobášených párov, v žití „na kôpke“ a manželstvom existuje rozdiel. A to zďaleka nie len ten administratívny. Manželstvo predsa len v hlavách a srdciach aktérov môže niečo zmeniť. Nikto asi presne nevie pomenovať, čo konkrétne to je, možno zmena spoločenského statusu, možno pevnejšie rozhodnutie mať vzťah „do smrti“. A z toho nutne vyplýva, že rozvod je niečo diametrálne odlišné, než je rozchod.

Najhoršie je, keď je to jedno. Všetky tieto body sú vlastne špecifikovaním všeobecnej poučky - ak je vám všetko, čo sa vo vzťahu deje, jedno, nie je to dobré. Málokto tie konkrétne varovné znamenia nevidí, ale v prípade, že ich vidíte a nijako vás to vnútorne nedriasa, je to pravdepodobne to najzásadnejšie, čo si môžete všimnúť.

Nezaujímajú vás city druhého. Sú dva pohľady na vec, respektíve dva prejavy toho istého. Tým prvým je fakt, že vám partner nerobí radosť. Respektíve ho neteší robiť vám radosť. A to i napríklad tým, že len jednoducho dodrží slovo a ukáže sa vo sľúbenú dobu (a tu ruku na srdce - nemôže to byť tým, že sme jeho prejavy tohto typu začali brať ako automatiku alebo ich prípadne i znevažovať?). A druhá strana rovnakej mince - videl vás partner sa kvôli nemu trápiť, plakať? A neurobil nič? Milujúca osoba rozhodne nechce byť zdrojom vašej bolesti.

Všetky sťažnosti idú k partnerovi. Volávali ste si počas dňa? Písali? A bolo to o tom, ako sa máte radi a chýbate si (plus nejaké drobné každodennosti)? Pozrite sa na svoju komunikáciu teraz. Je možné, že sa scvrkla na sťažnosti - pokazila sa nám chladnička, pes sa vyčúral na koberec v obývačke, potrebujeme vymeniť batériu v sprche, v práci je to na nič... atď. Áno, je normálne partnerovi oznamovať svoje trápenia, ale nie je normálne robiť si z neho boxovacie vrece našej frustrácie.

Chodíte sa baviť, ale nie spolu. Je dobré mať oddelené záujmy. Ale je dobré mať aj nejaké spoločné. A mali by vás baviť zhruba tak rovnako, pretože tráviť voľný čas s partnerom je vlastne to, prečo ho máte (no dobre, ešte pár vecí by sa našlo). Od trávenia voľného času oddelene je k uvedomeniu si, že partnera vlastne nepotrebujete, naozaj len krôčik. A nejde len o to partnera potrebovať alebo nie, ale aj o to, že je vám príjemnejšie (jednému alebo obom) spolu nebyť ako byť.

Vôľa ku kompromisu. Bolo by asi pekné, keby sme boli v pároch stopercentne kompatibilní, ale to sa len tak nestane. Sem tam narazíme na trecie plochy. A tie treba vedieť vyriešiť - keď to nejde k všeobecnej spokojnosti, tak aspoň k ničí nespokojnosti. Pretože tvrdenie, že manželstvo je v poriadku, kým jeden s druhým súhlasíme.Akonáhle prejavíme nesúhlas, partner sa zatvrdí a je oheň na streche, to skôr či neskôr vyústi do explózie potláčaných pocitov, názorov a túžob.

Zlá nálada. Niekedy naša hlava odmieta informáciu formulovať, aj keď je hlboko vnútri uložená. A tak máme často v nefungujúcom vzťahu až neprimerane zlú náladu, blízko k hnevu, hádkam o maličkosti, kriku... proste ku všetkému, čo vypustí paru od dlhodobej podvedomej frustrácie.

Vymýšľame, prečo ešte neísť domov. Zrazu sa aj pomoc s upratovaním kamarátke javí ako strašne super nápad. Alebo vziať deti na výlet a vrátiť sa oveľa neskôr, než by bolo obvyklé, pretože tam si ešte dáme zmrzlinu, tam sa zájdeme pozrieť, tam zájdeme navštíviť. Proste sa nám nechce domov. A to nie je úplne najlepší pocit, že áno. Tak by to asi byť nemalo...

Ostatní ľudia majú naraz vyššiu prioritu. A vlastne nie len ľudia. Celkom často sa zosobášeným párom stáva jedna vec - na prvom mieste v rebríčku priorít sú ich deti, na druhom kariéra (voliteľné), na treťom ktokoľvek práve potrebuje pomôcť - kamaráti, kolegovia, rodina, priatelia... ktokoľvek. Hlavne sa nezaujímať o to, čo sa deje medzi partnermi, hlavne sa nesústrediť na vlastný problém.

Ignorujeme intuíciu.„Keď som išla uličkou k oltáru, preletela mi hlavou myšlienka, ktorej som sa v jednom okamihu zdesila, ale ktorá ma zároveň vôbec neprekvapila. A ktorú som úspešne ihneď potlačila. Bol to tak krásny okamih, všade okolo milovaní ľudia, ale... 'kéž by tam teraz predo mnou stál niekto, koho si chcem naozaj vziať'. Áno, na toto som myslela predtým, ako som povedala svoje áno. Ktoré vlastne nemalo nikdy zaznieť “

Klára, 33, tri roky rozvedená

Väčšina z nás, keď sa pozrie späť, tak priznáva, že to svojím spôsobom vedela. Že to nie je ono. Ale tento pocit, pretože je tak strašne potláčaný a nekonkrétny, sa dá prebiť kde čím. Deťmi, bývaním, dovolenkami... a trebárs to vydrží.