Čo ničí vzťahy v rodinách najviac?

Rodina by v ideálnom prípade mala byť pre každého zdrojom lásky, podpory a tolerancie. Nanešťastie to tak zďaleka nie je. Snáď každá rodina, aj tá nejsúdržnejšia, má členov, ktorí sú proste z kruhu najužšieho z nejakého dôvodu vykázaní. Veľa rodín trpí poničenými vzťahmi, zlyhaním v komunikácii a úplnou stratou pospolitosti. Čo ničí rodinné vzťahy najviac?

Ľudia sa v rodinách delia vlastne najpravdepodobnejšie do dvoch skupín. Krédo tých prvých je: „Rodina sú moji najbližší ľudia, a tak urobím všetko preto, aby sa mali dobre a moje problémy ich nezasiahli. Budem sa k nim správať čo najlepšie.“ Tí druhí zase zastávajú názor: „Kde inde než v rodine sa nemusím pretvarovať? Môžem sa správať konečne, ako chcem, aj keby to znamenalo byť nezodpovedný, rodina, ako najbližší ľudia, to vždy pochopia. Ja pre nich to pochopenie mám tiež, inú rodinu mať nebudem, a brat je brat, aj keď sedí vo väzení.“

Hoci sú to názory vlastne nezlučiteľné, na oboch niečo je, každý má niečo do seba. Len sa nesmú zneužívať. A keď na seba v rodine narazia tieto dva protipóly? Máme problém. A ten môže byť zapríčinený niekoľkými vecami. Najčastejšie...

Urážky a kritika. Poznáte zlaté pravidlo - ak nemáš, čo pekného by si povedala, nehovor radšej nič? Akonáhle je raz niečo vyrieknuté, nemožno to vziať späť. Aj veci, ktoré hovoríme, keď ich „myslíme dobre“. Veľa vecí jednoducho nie je nutných a dovolíme si ich k druhému len preto, že je nám blízky a my očakávame maximálne pochopenie a prípadné maximálne odpustenie. A keď sa do toho ešte zamiešajú výchovné tendencie, občas vypustíme z úst niečo, čo nám malo len blesknúť hlavou.

Ohováranie. Rodina by mala držať pohromade. Akonáhle niekto roznáša klebety, automaticky rodinu polarizuje - núti jej členov zaujať stanovisko a postaviť sa na niečí stranu. Ak má ten, kto ohováranie roznáša, s niekým v rodine problém, mal by za ním ísť napriamo a vec si skúsiť vydiskutovať. Pochopiť navzájom svoje uhly pohľadu a neotravovať rodinné ovzdušie potlačovanou zášťou. Lenže... všetci vieme, že sa to lepšie povie, než urobí. K priamej konfrontácii sa odhodlá málokto, ale v rámci rodiny by sme mohli urobiť výnimku a vystúpiť z komfortnej zóny.

Inklúzie a exklúzie. Zaregistrovali ste snahu o inklúziu v školách? Inklúzia znamená zahrnutie, zapojenie. Keď sú traja súrodenci a dvaja robia všetko spolu, je ten tretí okludovaný. A má plné právo sa cítiť zle. Rovnako tak otec, keď sú všetky aktivity v područí matky, teta, ktorú nenavštevuje atď. Rovnako, ako my inú rodinu nemáme, ani tí, ktorých z „kolektívu“ vystrkujeme, sa nemajú kam inam obrátiť. Pre súdržnosť rodiny je potrebné prijať ľudské špecifiká, zmieriť sa s tým, že stretnúť sa ako cudzí ľudia, asi si nemáte čo povedať, a aj napriek tomu v rámci možností do aktivít zahrnúť všetkých, ktorých sa potenciálne týkajú.

Podceňovanie klamstiev. Je to nejaké tajomstvo prírody, ale pravda v rodine vždy vyjde najavo. A to vždy platí úplne a bez výnimky. Tajnosti a lži vždy vyplávajú na povrch a s nimi tiež neúprimnosť ich páchateľa. Sklamanie a bolesť spôsobenú neúprimnosťou mnohokrát nezahojí ani čas, ani ospravedlnenie. Priznanie vlastnej slabosti môže byť bolestivé, ale jej zakrytie a násilné odhalenie môže byť ničivé. Úprimnosť sa v rodine cení, navyše - možno bude prekvapením, koľko pomocných rúk sa nájde.

Nezvládnutie akceptovať odlišnosti. Prijať osoby také, aké sú, aj napriek tomu, že by podľa vášho názoru mali byť iné... to je vec, s ktorou bojujeme po celý život. A schopnosť prijať odlišnosti (ako mnohé ďalšie) pramení z rodiny. Ak máte súrodenca, pozrite sa na neho - je extrémne pravdepodobné, že je to úplne iný človek, než ste vy. A to vrátane životného štýlu alebo politických názorov. A to ste mali rovnakých rodičov, rovnaké podmienky a rovnakú výchovu (plus mínus). Asi ste boli iní aj ako deti. Byť iný je v poriadku, ale rodinu si nevolíme - ani inakosti nie sú dôvodom niekoho odrezať. A navyše sme zase príkladom, ktorý tým dávame ostatným.

Nedostatok ospravedlnení a odpustenia. Inú rodinu, než tú, akú máme, nikto z nás nikdy mať nebude. A aj keď si myslíme, že si k rodine môžeme dovoliť viac než k cudzím ľuďom, pretože tá nás jednoducho opustiť nemôže, mali by sme zvážiť druhé ostrie rovnakej zbrane. Rodina nás neopustí ani v prípade, že zničíme vzťahy. A chcete sa nadosmrti pozerať na človeka, ktorému ste ublížili? Alebo sa na ostatných pozerať perspektívou, že oni ublížili vám? Úprimné ospravedlnenie a uľavujúce odpustenie je veľmi, ale veľmi žiadaný tovar. A často bohužiaľ nedostatkový.

Vzťahy v rodine nikdy nebudú proporčné a fér, ak sa vám nezdá, že by ste mali vynakladať toľko energie na udržanie rodiny pohromade, a nič za to nedostať, vedzte, že útecha existuje. Nasadzujete silný príklad a môžete ním ovplyvniť alebo vychovať ostatných členov rodiny. Podpora, láskavosť a zázemie, to je to, čo v teple domova mnohým ľuďom chýba. Ak sa rozhodnete presne toto ponúkať, môžete ovplyvniť a nastaviť vzor aj pre ďalšie generácie.