Nevera nie je jediná zrada vo vzťahu

Vzťahy, manželstvo, láska... to všetko je pekné, ale zároveň veľmi náročné. Za ich fungovaním stojí nielen kompatibilita osobností oboch partnerov, ale aj každodenná práca, dlhodobá vízia, že aj napriek epizódnej roztržky, navzájom si za to stojíte. Jedným z najčastejších prípadov zrady je nevera. Tá stojí za rozpadom mnohých zväzkov, dôvera je nenapraviteľne a nenávratne porušená, bolesť je všadeprítomná a často neprekonateľná. Ale nevera nie je tá jediná krivda, ktorej sa na svojich partneroch dopúšťame. Mnohé z ďalších majú na vzťah úplne rovnako devastačný vplyv. Ktoré to sú?

K nevere môže dochádzať mnohokrát, opakovane, môže ju sprevádzať podozrenie, ale vždy príde jeden moment, kedy naša reakcia znamená buď, alebo. Tie ďalšie krivdy sú ale plúživejšie. A možno je niekedy nevera len ich vyústením. Čo všetko môže byť zle?

Staviame svoje potreby nad tie partnerove. V láske a partnerstve ide o rovnosť potrieb, ale predovšetkým o to, že tie partnerove sú pre nás prednejšie než tie naše. Ono to funguje, pretože partner to má s nami rovnako a nikto nezostane zanedbávaný. Je to spôsob komunikácie vo vzťahu. Ale akonáhle sa prestávame pýtať: „Ako ťa môžem urobiť šťastným?“A začneme klásť otázku „Prečo ma nerobíš šťastnou?“ (alebo naopak), nastáva problém. Väčšinou obojstranný.

Máme problém a mlčíme. Proste si necháme v hlave narastať problémy, argumentujeme seba aj svojho partnera, vedieme imaginárne rozhovory aj hádky. A je veľmi pravdepodobné, že náš partner nič nevie. To, že sami niečo pociťujeme ako neprekonateľnú ťažkosť, ešte neznamená, že to tak vnímajú obaja partneri. Možno má len nedostatok vstupných dát, možno nie je naladený na rovnakú senzitivitu, možno si nevšimol... ale jedno je isté, akonáhle od nás impulz o tom, že je niečo zle, nepríde, nemôžeme čakať, že si to partner automaticky všimne. Každou nevypovedanou výčitkou a každým neriešenými problémom svojmu partnerovi ubližujeme - krátkodobo, pretože sme zdanlivo bezdôvodne naštvaní, i dlhodobo, pretože časom necháme problém vyplávať na povrch v oveľa väčších rozmeroch, než v akých bol zo štartu, kedy bol čas ho riešiť spoločne.

Berieme partnera ako nespochybniteľnú istotu. Samozrejme, od pocitu istoty partnera máme. Ale nesmie to so sebou priniesť koniec starostlivosti o vzťah. Pretože čo je isté za určitých podmienok, môže byť pri ich zmene veľmi ľahko podlomené. Obdeň večera pri sviečkach byť nemusí, ale predovšetkým sa zo vzťahu nesmie vytratiť úcta a láska. Túto krivdu nepáchame zo dňa na deň, ale postupne, každým dňom ju trochu prihrievame. Urobte si každý deň na partnera čas, uvedomte si, prečo, za čo a ako veľmi ho máte radi, a dajte mu to najavo.

Nepostavíme sa za svojho partnera. Každý pár je tím. Síce ste si vedomí navzájom svojich chýb, to ale neznamená, že vášho partnera môže niekto spochybňovať alebo si z neho zle uťahovať. Keď má príbuzenstvo narážky, že v niečom „nie je dosť dobrý“, keď si kamarát robí žarty z ustupujúcich vlasov, skrátka pri veľkých veciach aj maličkostiach je na mieste, aby ste sa za svojho partnera postavili. Nemusíte prechádzať do protiútoku, len pripomenúť, že možno majú pravdu, ale vy na ňom vidíte všetko dobré. Akonáhle viete, že niekto ťal do živého, a vy sa nezastane, je to krivda.

Klamstvo partnerovi. Aj o maličkostiach. Na maličkostiach si totiž vyskúšame, ako je jednoduché, aby lož prešla. A malé lži dláždia cestu k tým veľkým. Úprimné jednanie s partnerom je to jediné, čo robí lásku naozajstnú. Ak sú jej súčasťou lži, nikdy si jej rýdzosťou nemôžeme byť istí.

Využívame partnerovu neistotu a zraniteľnosť proti nemu. Ako najbližšia osoba máme v rukách nielen partnerovo blaho, ale aj veľa zbraní, ktoré sa dajú proti nemu použiť. Partner nám ukazuje svoje najzraniteľnejšie miesta s dôverou, že ich budete spoločne chrániť, nie s tým, že ich proti nemu využijete. Nesmieme partnera pomocou jeho slabín a neistôt manipulovať. To totiž bolí.

Emocionálny odstup. Vypestovali ste si obranný mechanizmus, ktorý vám nedovolí nechať si ublížiť partnerovými slovami alebo činmi? Ako sa to stalo? Je vaša emocionálna odmeranosť čin alebo dôsledok? Tak ako tak je to nefér, zvlášť ak vám partner dáva k emóciám podnety. Ak sa cítite emocionálne na hony vzdialení prítomnej situácii, skúste sa zamyslieť, prečo to tak je.

Nútime partnera k zmene. Sme s partnerom preto, aký je, nie preto, aký by byť mohol, keby. Jediný, koho máme v moci zmeniť, sme my sami. A väčšinou nechceme druhého zmeniť pre jeho dobro, ale zo svojich vlastných (povedzme sebeckých) dôvodov. Navyše... nemáme monopol na „správneho človeka“, všetko, čo môžeme vnímať, je vzájomná kompatibilita.