Vzťahy našich detí

Je to zaujímavá oblasť. Žijeme ako rodina, máme deti, píšeme s nimi úlohy, oslavujeme narodeniny, jazdíme na výlety, za nejaký čas začneme všetci doma prevracať oči, pretože puberta. No a potom príde šok. Naše deti začínajú nadväzovať romantické vzťahy. Čo to? Ako to? Prečo to? Veď to sú deti! Ako sa ako rodičia vyrovnávame s tým, že naše maloleté deti, ale už aj dávno plnoleté, majú vzťah? Zasahovať, nezasahovať? Hovoriť, nehovoriť?

Keď zapátrame v pamäti. Aké to bolo, keď sme začali prvýkrát pokukovať po niekom, s kým by sme chceli „chodiť“? Kedy sa stalo, že chlapci a dievčatá prestali byť iba kamaráti, ale niečo sa zlomilo a začali nás priťahovať? Ako sme vlastne to „priťahovanie“ definovali? Je to ťažké. Zo začiatku nás pravdepodobne skôr fascinoval status, než samotný vzťah, pretože, priznajme si, veľmi sme nevedeli, čo sa od takého dajme tomu násťročného vzťahu očakáva. A tak sme písali lístočky s otázkou - budeš so mnou chodiť?, a keď bola odpoveď jasná, mali sme chlapca alebo dievča, no a bolo to.

Prvý šok, riziká a starosti

Existujú osvietení rodičia, ktorí so svojimi deťmi primerane hovoria o všetkom podstatnom ešte skôr, než k tomu dôjde. Bohužiaľ, aj tak nakoniec skončíme pri najväčšej „hrozbe“, ktorú predstavuje pohlavný styk. Na ten a jeho náležitosti treba deti pripraviť, či chceme, alebo nie. A čím skôr, tým lepšie. Ide o prevenciu počatia, prevenciu prenosu pohlavných chorôb (áno, aj naše dieťa je vystavené riziku, nedeje sa to len vo filmoch a historkách známych známych). O tom, ako taký rozhovor bude prebiehať, kto ho s potomkom povedie a či z toho robiť vedu, alebo to naopak nechať nejako prirodzene vyplynúť, to už si musí každá rodina poradiť sama. Jedno je ale jasné - informácie jednoducho musia byť odovzdané.

„Mám päť detí, troch synov a dve dcéry. Sám viem, aké to je, keď deti vzniknú... no, povedzme neuvážene. A preto vždy hovorím – dievčatá chrániť, čo najviac to ide, pretože buď si zničí život, alebo zničí život tomu dieťaťu. A chlapci? Ak sú trošku kriváci, vždy z toho môžu „vyviaznuť“ len s finančným záväzkom. Je to strašne nefér svet, ale je to tak. Chlap môže odísť vždy, keď bude platiť. Dievča jednoducho nie. Môj názor dcére všetko vysvetliť, nakráčať s ňou na gynekológiu v deň jej 15. narodenín – samozrejme, ak nechce ona alebo rodičia hormonálnu antikoncepciu, je to ťažšie – predpísať prášky, naočkovať. Ja by som potom dodal ešte poslať do kláštora a pre istotu nechať na mieru urobiť pásy cudnosti, ale to tak má asi každý otec. No a chlapcom všetko vysvetliť tiež a nahnať ich do práce, aby vedeli, prečo si majú dávať pozor. Na nezodpovednosť tu jednoducho nie je miesto. Asi sa to všetko dá riešiť aj inak, viac s dôverou, ale moje skúsenosti sú jednoducho iné.“

Zdeno, 54

Možno povedané trošku drsnejšie, ale veľa postrehov v tom je. Ako rodičia sa musíme najskôr postarať o aktuálne „bezpečie“. Ohľadne zdravia, budúcnosti a prípadne aj legislatívy.

Jednoducho nie

Najväčším rodičovským pochybením je popieranie skutočnosti. Teda keď sami v sebe popierame to, že naše malé a roztomilé deti mohli nastúpiť na cestu takej samostatnosti. Čím dlhšie sa budeme vyhýbať prijatiu tejto skutočnosti, a áno, vždy to bude skôr, než sme na to pripravení, tým viac narastá riziko, že nás už deti nebudú počúvať. Alebo že prídeme s krížikom po funuse.

Ďalším z nebezpečia je to, keď sa do vzťahu vložíme. Väčšinou tak, že ho chceme skončiť alebo aspoň minimalizovať. Vyjadríme to dvoma prísloviami. To prvé je – odriekaného chleba najväčší krajec. Aby sme ich nedonútili nám klamať a mať tajomstvo. Ktoré by sme mali rešpektovať tak či tak. A to druhé je – spoznaj svojho nepriateľa. Nakoniec zistíte, že to žiadny nepriateľ nie je.

Ako sa vyrovnať s emóciami

Iste, prakticky takú situáciu asi odbaviť zvládneme. Ale ako si poradiť s tým, že naše deti prestávajú byť deťmi a my sa o ne budeme musieť deliť s niekým iným? Kedy pominieme klasické, a v dnešnej dobe veľmi prenesené komplexy Oidipa a Elektry, aj tak so sebou budeme musieť pracovať. Žiadna žena alebo muž nebudú nikdy pre naše deti dosť dobrí, pretože nikto ich nebude milovať tak veľmi, ako my. Pravda. Bude to pre nás veľká skúška, pretože svoje deti budeme musieť tak trochu „nechať ísť“. Ale dať im čo najviac dobrých dôvodov sa vracať. A tým nemyslíme vyprané ponožky, navarené jedlo, alebo vreckové. Tým myslíme podporu, otvorenú myseľ, lásku, ktorá nedusí ani neuzurpuje, bezpečný priestor na zdieľanie a rozhovor.

A ak chcete vedieť, aké to bude ešte neskôr, prečítajte si náš článok Prvý krát babičkou.