Prečo sa nevieme preniesť cez vzťah, ktorý skončil

Prečo je náš bývalý partner stále stredom nášho vesmíru, aj keď sa v ňom vlastne už nevyskytuje? Prečo toľkým z nás trvá tak neuveriteľne dlho, než skončený vzťah naozaj uzavrieme? Čím si utrieme bolesť, čo sú psychické pasce, ktoré si sami kladieme? Prečo nemôžeme bývalého partnera alebo partnerku dostať z hlavy?

Život nie je romantická komédia, a keď vzťah skončí, väčšinou zostane ukončený... alebo by aspoň mal. Prečo? Pretože koniec mal dôvod. Hoci to môže vyzerať, že len pre jedného, ale vlastne pre oboch. Pretože keď jeden nechce, druhý s tým nič nenarobí, ani keby sa na hlavu staval.

• S rozchodmi sa to má podobne ako s láskou. Keď prídu, myslíme si, že to tu ešte nebolo a nikto nemôže pochopiť, ako sa cítime. Ale v oboch prípadoch ide o emocionálne štandardné procesy. Vo svojich vlastných podmienkach, so svojimi vlastnými špecifikami.

Problémy nastávajú v prípade, keď odmietame rozchod prijať. Alebo nemáme tú možnosť. Ako to teda v praxi vyzerá?

Ešte neubehlo dosť času

Len zapátrajte v pamäti. Nájdete minimálne pár lások, ktoré sme si mysleli, že doslova nemôžeme prežiť. A hľa, pár rokov a my si skoro ani nespomenieme. Čas naozaj lieči, a keď si ho doprajete, bolesť prejde. Lenže odhadnúť, ako dlho to bude trvať, sa nedá. Čo sa dá povedať je to, že to bude stále lepšie a lepšie.

Nikdy nenájdem nikoho iného

Tak sa cíti po rozchode skoro každý. Jednoducho koniec, nič, prázdnota a zmar do konca života. Nevieme si predstaviť cítiť lásku k niekomu inému, nevieme si predstaviť, že by sme kedy objavili niekoho ďalšieho. A opäť, len sa nebojte a spoľahnite sa na život. On nám do cesty prihrá ďalšie príležitosti. A nemusí to byť ďalší partner. Môže to byť cesta, ako si zaistiť, že budeme spokojní sami so sebou a ku šťastiu partnera nepotrebovať. Pretože byť spokojní sami so sebou je jedno z najväčších bohatstiev, ktoré v živote môžeme nájsť.

Myslíme si, že to predsa ešte nie je koniec

To je tiež pomerne časté presvedčenie, zvlášť v tesne porozchodovom období. Malá naša (ale niekedy aj väčšia) časť si jednoducho myslí, že to ešte nie je definitívne, že sa to spraví, že je to obdobie, že sa k sebe vrátime. Myšlienky na návrat by sme mali podrobiť ale naozaj prísnemu preskúmaniu. Bolo by to rozumné, uskutočniteľné, nebolo by to len ďalšie odďaľovanie nevyhnutného?

Vaše okolie vám bývalých stále pripomína

Najkrutejšie bývajú situácie, kedy sa svojim ex musíme stretávať. Napríklad spolu pracujeme, alebo nedaj bože bývame, pretože (dôvodov môže byť veľa). Niekedy je potrebné začať jednoducho znova. V inom byte, v inej práci, pokojne aj v inom meste. Nie je to jednoduché, ale pomôže to veľmi. Nemusíme sa mučiť vecami a situáciami, ktoré nám len predlžujú bolesť a neustále otvárajú tak hojace sa rany.

Mal v našom živote veľmi významnú úlohu

Úprimne. Je medzi nami množstvo ľudí, ktorí sú na svojich partneroch závislí. Od financií po vybavovaní na úradoch, zaisťovaní poistky na auto alebo praní a varení. Jednoducho jeden bez druhého sme ako bez ruky. To ale nie je dôvod spolu zostávať. Je to len dôvod na to, že bolesť bude sprevádzaná ešte ďalšími nepríjemnosťami. Pretože rozchod pre nás bude znamenať aj postaviť sa na vlastné nohy.

Straníme sa ostatných

Samozrejme, všetko má svoje fázy. Akonáhle si odbudneme tú plačlivú a asociálnu, nemali by sme sa strániť priateľov, akcií, príležitostí stretnúť nových ľudí alebo sa len zabaviť. Samozrejme, bude nám chýbať intimita, byť si s niekým blízko, a budeme si myslieť, že to nenájdeme, alebo že sme to stratili nadobro. Nie je to však tak. Nebojte sa. A ak máte toho kamaráta alebo kamarátku, ktorí vás stále niekam ťahajú, prinúťte sa a občas súhlaste. Uvidíte, že to bude fajn.

Váš ex vás stále kontaktuje

Môže to byť on alebo ona, kto nenechá ísť ďalej vás. Písanie si, telefonáty, riešenie problémov, stretávanie... tak je to rozchod? Ak porozchodové správanie vzbudzuje v jednom alebo druhom „nádej“, že obnovujete vzťah, nie je to dobré.

Časom prídeme na to, že môžeme niekoho mať radi, mať s ním dobrý vzťah, ale zároveň s ním vo vzťahu nebyť. A to je to najlepšie, v čo môžeme po rozchode dúfať.