Dobrým rodičom ľahko a rýchlo

Robíme si srandu. Ide to ťažko a pomaly. Učíme sa za behu, je to nikdy nekončiaci kolotoč nových udalostí, na ktoré musíme reagovať podľa svojho najlepšieho vedomia, svedomia a momentálneho psychického stavu. Ale nemusíme sa spoliehať len na to, že sa poučíme z vlastných chýb. Čerpať môžeme aj zo skúsenosti ostatných. A tak sa pár rodičov obzrelo späť a dalo dohromady pár rád, ktorými sa im vyplatilo sa riadiť. A aké to sú?

Na začiatku si každý rodič myslí, že to zvládne, zvládne to dobre a inak, než všetci tí, ktorí sa sťažujú, ako je to náročné. Potom udrie realita, my sedíme v kresle neschopní pohybu, jedno dieťa za školou a druhé doma pojedá hlinu z kvetináča. Znamená to, že sme zlí rodičia? Samozrejme, že nie. Ale niektoré skúsenosti si môžeme ušetriť.

Vyhnite sa nesplneným hrozbám. Teda ak už vyhrážate, vyhrážajte realisticky. Môžete sa vykričať z podoby, keď budete dieťaťu hovoriť, že mu ten tablet alebo počítač vyhodíte z okna, keď si neuprace izbu. On vie, že to neurobíte, vy viete, že to neurobíte. Keď ale tabliet vezmete a poviete, že ho vrátite, keď bude izba uprataná, budete sa diviť, ako rýchlo sa dajú veci do poriadku. Nesplnená hrozba napácha na morálke rovnakú škodu, ako nesplnený sľub na dôvere.

Nenechávajte ich vzdávať veci ľahko. Nie, nemáme na mysli cestu za úspechom (aj keď tu samozrejme tiež). Vrátil sa váš syn z futbalového tréningu, pršalo, nepáčilo sa mu tam a chcel by radšej doma hrať videohry? Nenechajte ho skončiť. Chce vaša dcéra prestať chodiť na klavír, pretože prišlo pubertálne párty obdobie? Donúťte ju. Aj keď nám bude lámať srdcia našich maličkých nútiť do vecí, ktoré raz za čas s plačom odmietajú, ešte viac by naše srdce zlomilo vidieť, ako v dospelosti ľutujú, že prestali.

Naučte sa, čo znamená „primerane veku“. To, že batoľa nebude schopné oceniť konštruktívnu kritiku a spätnú väzbu, to by sme asi odhadli. Ale môžeme v nich podporovať empatiu - keď ťahajú mamičku za vlasy, tak to bolí, a nie je v poriadku spôsobovať ostatným bolesť. Je dobré si napríklad naštudovať vývojové štádiá. Dozviete sa, že v batoľacom veku a v puberte je vzdorovité správanie napríklad známkou zdravého vývoja, nie je teda potrebné brať si ho osobne (tak moc). Ako na predpuberťáka, o tom sme písali tu. A čo robiť, keď už je puberta tu, si zase môžete prečítať tu.

Akýkoľvek trest sa môže obrátiť proti nám. Dáme zaracha? Budeme mať doma naštvané a protivné dieťa. Zoberieme obľúbenú hračku, než nastúpime do električky, autobusu, lietadla? Všetci ostatní pasažieri sa budú pozerať na dieťa sa záchvatom hnevu alebo plaču. Naštveme sa a zakážeme večernú vychádzku do reštaurácie alebo na pizzu? Budeme musieť uvariť. A ako sme hovorili o nesplnených hrozbách vyššie... mali by sme byť pripravení trpieť následky vlastných rozhodnutí.

Medzi právom a privilégiom je rozdiel. Každý rodič chce pre svoje dieťa istý štandard, ideálne to najlepšie. Ale časom si uvedomíte, že až moc z toho, na čo sa driete, na čo zarábate a na čo si robíte ťažko čas, je považované za samozrejmosť. Mať telefón, pozvať si domov kamarátov na prespanie, zúčastňovať sa všetkých možných krúžkov, neskôr mať také a také vreckové, môcť si požičať auto... to sú privilégiá, hoci to naše deti považujú za samozrejmosť (a s ich mindsetom možná aj my). Všetky tieto veci a dovolenia vyžadujú od detí na oplátku isté štandardy v správaní, ktoré sa jednoducho musia dodržiavať. Aké, to určíte samozrejme sami, ale ani kura zadarmo nehrabe.

Neobhajujte ďalekosiahlo svoje rozhodnutia. Často tým svoje deti učíte, že ich môžu namietať. A sami viete, že deti sa vedia pýtať tak, že im na to nemáme čo povedať. Niekedy proste „Pretože som povedal/a“ stačí. Naozaj.

Rodičia by mali ťahať za jeden povraz. Často sa stretneme napríklad s tým, že jeden z rodičov niečo povolí, druhý zakáže, a deti, vyberte si (všetci vieme, čo). Jednota medzi rodičmi je posvätná a absolútne nevyhnutná, ak si chceme udržať autoritu. Keď si nie sme istí, povieme, že to preberieme s oteckom alebo mamičkou a o výsledku sa dieťa dozvie od oboch. Keď niečo povolíme, dáme tomu druhému vedieť, rovnako tak, keď zakážeme. Jednota je často dôležitejšia ako samotné rozhodnutie.

Zapojte deti do domácich prác, aj keď sú malé. Pretože neskôr ako by ste našli. Je až príliš veľa vysokoškolákov, ktorí nevedia zapnúť práčku alebo nemajú tušenie, ako sa robí praženica. A aj keď sa vám budú krútiť všetky vnútornosti, keď váš školáčik nasype príliš veľa pracieho prášku alebo postláča všetky gombíky na umývačke, vydržte. Deti je dobré naučiť, ako vyzerá bežný chod domácnosti, čo najskôr. Pretože čím skôr, tým normálnejšie a automatickejšie im to všetko bude v dospelosti pripadať.

Súhlasíte? Alebo by ste niečo urobili inak? Aké sú vaše tipy a skúsenosti, ktoré ste sa pri rodičovstve naučili, a osvedčili sa vám? Povedzte to ostatným na Mimibazari!