Čo by sme mali nechať, inak toho budeme ľutovať

Nie, to nie je vyhrážka. Len ľudská skúsenosť. Dobré skutky, ak sú z povinnosti a nie z presvedčenia a možnosti, pôsobia totiž trošku ako kofeín na naše telo. Áno, dodajú nám energiu, ale vlastne na dlh - budeme ju potom musieť niekde dočerpať. A zatiaľ čo u kofeínu hovoríme o pečeni a zásobách glykogénu, keď príde na dobré skutky a dobré vychovanie, hovoríme o našich najbližších. Ako to súvisí? Ak ste niekedy dávali vo vašom svete na prvé miesto ľudí, ktorí si to nezaslúžili, asi viete, o čom hovoríme.

Všetci v živote robíme veci, pretože máme pocit, že by sme mali (alebo naopak nemali). Hovoríme si, že sme predsa slušní a vychovaní, že sme dobrí ľudia, a preto musíme robiť všetko tak, ako „sa má“. Škoda, že nás nikdy nikto nenaučil, a ani sami sme sa nepokúsili sa tomu priblížiť, postaviť sami seba na prvé miesto. Neznamená to totiž sebectvo, ale naopak možnosť cítiť sa natoľko dobre, že môžeme dať ostatným ešte viac.

Robíme pre ostatných všetko. Privezieme, odvezieme, zaistíme, pomôžeme... so samozrejmosťou a často bez vďaky. A často to doženieme do takej miery, že zistíme, že zrazu cez všetko, čo sme komu nasľuboval, nemáme čas na našich najbližších, nieto ešte sami na seba. A spoliehame na to, že oni to „predsa pochopia, veď nás poznajú“. Lenže oni to možno pochopia, či to ale budú tolerovať, to je vec druhá.

Sme moc dobrí. Často sa v živote objavíme vo veľmi nepríjemnej situácii, ktorej by sme sa jednoducho vyhli, keby sme jednoducho neboli tak sakramentsky dobrí. A nepovedali, že máme čas, aj keď ho nemáme. Nepovedali, že niečo urobíme, aj keď to nevieme. Nepožičali peniaze, aj keď sami nemáme. A tak ďalej - predsa si tie situácie vie predstaviť každý z nás.

Ospravedlňujeme sa za veci, ktoré sme neurobili. A to nemyslíme napríklad v práci, tam, keď niečo neurobíme, je na mieste sa ospravedlniť. Ale ak máte ten reflex, že keď vám v autobuse niekto šliapne na nohu a ste to vy, kto sa ospravedlní, mali by ste sa nad sebou zamyslieť. Pretože tento princíp pravdepodobne aplikujete aj v bežnom živote, v interakciách so svojimi blízkymi (i vzdialenejšími). Pretože nechcete, aby sa niekto cítil previnilo alebo inak zle, keď ublíži vám - veď vám to predsa zas až tak nevadí. Na tom predsa nezáleží... ale záleží. Učíte tak totiž ostatných, že na nemusia brať ohľady. A je to vážne to, čo chceme?

Dávame prioritu ľuďom a veciam, ktorí si to nezaslúžia. Čo to znamená, vyslúžiť si to, aby sme niekomu dali prioritu, to je veľmi ťažké určiť. Na prvom mieste by ale pre nás mali byť ľudia, ktorí nás milujú a starajú sa o nás, ktorí stoja po našom boku, aj keď ich zanedbávame. Rodina, partneri, najbližší priatelia. Nie kolega z práce, ktorému sme sľúbili pomôcť s kosením záhrady v deň, keď má naša babička narodeniny. Prednosť majú naše účty, záväzky a zodpovednosť, nie cudzie potešenie - nebudeme predsa požičiavať peniaze niekomu, kto sám rozhadzuje, keď si nie sme istí, či nám vráti včas a my budeme môcť zaplatiť nájom.

• Nemusíme a nemôžeme sa zavďačiť úplne všetkým.
• Mali by sme myslieť na ľudí, ktorí myslia na nás.
• Hovoriť „nie“ neznamená, že sme zlí.
• Najskôr sa musíme postarať o naše vlastné záležitosti a o náš vlastný odpočinok, až potom riešiť iných.
• A keď neostane čas nám alebo ostatným, verte, že sa nájde niekto iný, kto pomôže - alebo si situáciu dokonca vyrieši ten, kto nám jej riešenie zadal sám.
• Platíme najskôr naše vlastné záväzky a sporenie.