Čo je to stres z druhej ruky?

Poznáte second hand stres? Možno ste o tomto fenoméne ešte nepočuli. Ale určite poznáte second hand obchody s oblečením, že? Niekto už to oblečenie mal, poslal ho ďalej, vy si ho kúpite a máte ho vy. So stresom sa to môže mať veľmi podobne. Bez tých finančných transakcií, samozrejme. Proste sú vystresovaní ľudia okolo vás a vy si ten ich stres vezmete za vlastný. A ani o tom nemusíte vedieť. Aké sú príznaky tohto zvláštneho fenoménu?

Stres nie je žiadna sranda. Nie nadarmo sa hovorí, že je to najväčší zabijak modernej doby. Môže totiž spustiť, zapríčiniť alebo zhoršiť neuveriteľné množstvo fyzických i psychických ťažkostí. Od srdca po sústredenie, od bolestí hlavy po zažívacie problémy. Ako stres ovplyvňuje naše telo, o tom si môžete prečítať napríklad tu. Je možné, že o strese ani nevieme, pretože - ako sa hovorí - človek si zvykne na čokoľvek. Takže ak máte napríklad niektoré z týchto príznakov, bolo by asi múdre zamerať sa na psychickú pohodu. A tu sú ešte subtílnejšie príznaky stresu, ktoré sú tiché, a často by sme nepovedali, že sa stresom vôbec súvisia.

Dnes sa ale budeme baviť o takzvanom strese z druhej ruky. Je to pocit, ktorý veľmi úzko súvisí s hĺbkou našej empatie, s frekvenciou, dĺžkou a intenzitou, s akou sme v kontakte so stresovým prostredím, poprípade ako blízkej osoby sa primárne stres týka. Veľmi často zrkadlíme pocity, ktoré majú druhí. Možno sme si to všimli napríklad u našich detí - keď je mamička alebo otecko v strese, deti môžu mať napríklad kožné problémy alebo žalúdočné ťažkosti, ktoré sa objavia z ničoho nič, a nemôžeme vypátrať ich príčinu. Pretože deti sú často naše najlepšie zrkadlo - ako v dobrom, tak v zlom.

Ako spoznáme, že my sami trpíme stresom z druhej ruky?

• Cítime sa vystresovaní, ale nevieme z čoho. To je celkom jasný signál, že áno. Ale ani si to nemusíme uvedomovať. Dokonca ani nemusíme vedieť o tom, že osoba, ktorá na nás stres prenáša, nejaký stres má. Divili by sme sa, ako citliví môžeme byť k podvedomým signálom, ako ich vieme čítať.
• Necítime sa vystresovaní, ale máme príznaky. Všetky v ostatných článkoch spomínané prejavy, všetky svalové bolesti, únava, zahmlená hlava, problémy so zažívaním... ale stres necítime? Možno preto, že nie je náš. Máme len jeho príznaky.
• Sme unavení. Áno, únava je najväčší príznak stresu. Naše telo v neustálom vypätí vynakladá na bežné fungovanie oveľa viac energie, než je nevyhnutné. A tak sa nám nechce cvičiť, chodiť, existovať... a často by sme najradšej len spali.
• V takom prípade o rozdielnych prístupoch musíme vedieť a pripraviť sa na to, že to možno bude trošku boj.
• Všetko naraz vidíme oveľa černejšie. Stres ostatných nás môže prinútiť k tomu, že sa naša budúcnosť začne nám samotným javiť omnoho pesimistickejšie, než predtým. Pretože vnímame, s akou beznádejou sa stretávajú ostatní, takže sa nám ružová žiara našej budúcnosti jednoducho zatvára. Ťažko sa nám „myslí pozitívne“? Jednou z príčin môže byť práve stres z druhej ruky.
• Zmeny na tele (aj v hlave). Rovnako ako stres primárny, aj ten z druhej ruky môže ovplyvniť naše telo. Najčastejšie sa prejaví na našom zažívaní a kvalite spánku, prejavy potom môže mať podobné úzkosti a zmeniť sa môžu aj naše chute do jedla. No a potom je tu naša hlava. Môže sa nám zhoršovať pamäť, sústredenie, začneme byť neorganizovaní, vyčerpaní a môžeme mať tiež ťažkosti vôbec formulovať naše myšlienky. Stres, aj ten z druhej ruky, je tak jedno veľké nie pre naše fungovanie. Nebudeme schopní prísť s ničím kreatívnym, skĺzneme radšej k opakovaniu vzorcov, ktoré nás dňom (ako pracovným, tak osobným) prevedú tak tak, aby sme zvládli najnutnejšie a prežili. To neznie moc ako zábava, že nie.
• Pozor na kolegov v práci. Pracovné prostredie je pre nás zdrojom stresu, to dá rozum - aj keď by sme to možno na prvý pohľad nepovedali. Práca je pre nás zdroj obživy a závisí od nej naša materiálna existencia. Takže ak vidíme kolegov, ako si trhajú vlasy, podvedome si to spojíme s ohrozením pracovnej pozície. Ich, samozrejme, ale tým pádom prenesene vlastne i našej. Navyše kolegov vídame väčšinou denne, takže sa im vyhnúť nemôžeme. Ale obmedziť pobývanie v ich prítomnosti je to, na čo by sme sa mali sústrediť. Pretože s ich problémami im nepomôžeme, tým pádom sa vystavujeme bezmocnosti, ktorá sa z ich situácie prenáša na tú našu. Podobne môže byť aj v situáciách, kedy máme na pracovisku „iné pracovné štýly“. Nám môže vyhovovať plánovanie, inému zase riešenie úloh ad hoc. Ani jedno neznamená, že by sme boli viac či menej výkonní, ale čo to môže znamenať je, že sa budeme vzájomne stresovať tým, že úlohy neodsýpajú takým štýlom, akým nám vyhovuje.

A čo s tým? Prvý a najzásadnejší krok je vedieť o tom, že niečo ako stres z druhej ruky môže existovať. A eliminovať ho je o niečo jednoduchšie než ten vlastný. Často je totiž možné prestať sa jeho zdrojom vystavovať, respektíve to obmedziť. Niekedy to ale moc možné nie je, zvlášť keď ide napríklad o nášho partnera alebo člena rodiny. V takom prípade je potom najlepšie skúsiť sa nejako produktívne podieľať na odstránení primárneho stresu danej osoby. Vypočuť, pomôcť, pokúsiť sa vyriešiť, upokojiť. Čím pokojnejší bude človek, ktorý na nás stres prenáša, tým lepšie nielen pre neho, ale aj pre nás.