Pochvaly, ktoré ubližujú

Svoje deti chválime často. Keď je za čo, aj keď aspoň nie je za čo sa na ne hnevať. Často ale v dobrej viere miesto pochvaly budujeme v deťoch základy pre budúce problémy. Nezámerne, podvedome, ale aj tak. Predchádzajúce generácie väčšinou chválou na svoje deti šetrili. My sa snažíme to vynahradiť na deťoch svojich a niekedy to možno trošku preháňame. Čo v skutočnosti môžeme v deťoch prebúdzať, keď ich chválime nasledujúcimi spôsobmi?

„Ty si tak múdra/y!“ Podstata pochvaly je v tom, že deti motivujeme k správnemu správaniu. A byt chytrý nie je správanie. Chválime teda deti za niečo, na čo teoreticky nemajú žiadny vplyv, za niečo, čo tak proste je. Ako deti, tak dospelí, žijú v presvedčení, že naša chytrosť alebo inteligencia je daná a nemôžeme ju cibriť donekonečna. Keď dieťaťu ide učenie a domáce úlohy bez problémov, je chytré, keď nie, nie je (dosť). Chváliť by sme mali proces, snahu, ktorú deti vložili do učenia, čas, ktorý strávili pri úlohách a tak ďalej. Deti by sa nemali cítiť zle, pretože nie sú „dosť chytré“.

„Ty máš jedničku! Som tak pyšná/ý.“Nie je jednička, ako jednička. Za niektorou stojí náhoda, za inou usilovná práca. Pochvalou by sme v deťoch mali budovať motiváciu k rastu, k práci na sebe, k tomu, že úspech nemusí prísť len tak, ale je potrebné sa o neho zasadiť. Keď nám dieťa samo dočíta prvú kapitolu knižky, keď si opakuje slovíčka, keď sa učí na písomku, to je treba oceniť. Nie až toľko samotný výsledok. Jedine tak ich môžeme motivovať k opakovaniu toho, čo k úspechu viedlo.

„To je ale krásny obrázok.“ Všetci to poznáme, deti nám nosia od škôlky výkresy rôznych tém, spracovania i umeleckej kvality. Keď za ne deti chválime, učíme ich hľadať vonkajšie potvrdenie a ohodnotenie svojej vlastnej práce, ktorá je kreatívna a slúži ako vyjadrenie ich ja. Ak budeme takéto počiny chváliť a chváliť, budeme deti motivovať k tomu, aby ich kreslili alebo maľovali čím ďalej viac s čoraz menšou snahou, pretože pochvalu dostanú tak ako tak a je bezpečnejšie zopakovať niečo, čo už tu bolo. Pokiaľ ide o umelecké diela našich najmenších, vždy je dobré pri pochvale vypichnúť detail, ktorý vyzerá premyslene. Napríklad, že vlny na mori vyzerajú, ako by sa naozaj hýbali, a ako bol dobrý nápad použiť dve rôzne modré. Rovnako tak sa môžeme detí opýtať, čo si o svojich obrázkoch myslia samy, čo ich viedlo k tomu, namaľovať to a to tak a tak…

„Tak si poslušná/ý.“ Čo tým dieťaťu hovoríme? Že keď sa nespráva tak, ako práve teraz, tak poslušné nie je. A tým pádom je zlé a nezaslúži si našu pochvalu, možno ani náklonnosť. Čo ho možno povedie k jednej veci, ktorou je vlastne maskovanie svojho pravého ja. Deti na našom ocenení „visia“ viac, ako si uvedomujeme, a pochvaly často vedú k silnejšej modelácii správania, než hrozby, tresty alebo krik.

„Ty si tak pekná.“ Toto je bod, ktorý môže byť považovaný za sporný. Krása nie je nič, o čo by sa dieťa samo zasadilo, notabene jej pochvala utvrdzuje mladé dievčatá v tom, že na vzhľade záleží, a to veľmi. Pretože pochvalu toho, že vyzerajú ako princezné, že im to veľmi pristane a že je veľmi pekné, ako sa nazdobily, počujú a počujú zo všetkých strán, nielen od rodičov. To vyvíja prirodzene tlak na dieťa v budúcnosti. A tiež sa môže stať, že budú deti tráviť viac času šľachtením svojho zovňajšku, než niečím... užitočnejším.

• Aby pochvala nestratila význam. Poznáte ten pocit, keď na vás niekto neustále kričí, háda sa s vami, a vy jednoducho po čase prestanete kritiku a prípadné nadávky alebo hrozby počúvať, alebo ich naopak brať vážne? A presne to sa môže stať aj s pochvalou. Ak budeme deti chváliť doslova za každú maličkosť, naše pochvaly stratia hodnotu. A my vytvoríme malého závisláka na ohodnotenie - akonáhle potom pochváliť za umytie hrnčeka zabudneme, vystavíme dieťa stresu a strachu z toho, čo urobilo zle, že sa pochvala nedostavila. A podľa hesla „s jedlom rastie chuť“ budú musieť pochvaly pribúdať, byť väčšie, intenzívnejšie a/alebo trebárs aj hnuteľné.

„Si najlepšia.“ Áno, v našich očiach áno. Objektívne? Možno tiež (aj keď...). Avšak nadmiera absolútnej chvály, ktorá vlastne nepripúšťa žiadne zlepšenie, neukolíše dieťa k presvedčeniu, že je najlepšie vo všetkom, ale že je bezpečné sa venovať iba tej aktivite, v ktorej je, podľa nás, najlepšie. Pretože im nastavíme moc vysoké štandardy. Našim deťom tak trošku zabránime objavovať nové obzory, skúšať nové veci, pretože prečo by skúšali niečo, v čom môžu „neuspieť“, keď už majú niečo, v čom sú „najlepší“?

• Neúprimné pochvala. Aby sme si o deťoch nemysleli, že ich môžeme opiť rožkom. Deti spoznajú na svojej úrovni moc dobre, keď je naša pochvala odbytá, neúprimná alebo dokonca sarkastická. Všetkého veľa škodí, ako pochvál, tak ne-pochvál. A všetko môže ovplyvniť napríklad výsledky v škole, sociálne schopnosti našich detí alebo napríklad ich sebavedomie a spôsob prioritizácie krokov na ďalšej životnej ceste. Mali by sme si prestať myslieť, že pochvaly všeobecne podporujú sebavedomie, pretože to tak rozhodne nie je. Pochvaly modelujú správanie našich detí a skôr, než na jednotlivé výsledky, by sme sa pri pochvalách mali sústrediť na proces, akým boli dosiahnuté. Nemusíme mať najtalentovanejšie dieťa na svete, ale keď na besiedke v škôlke vystúpi s básničkou, pesničkou alebo tancom (alebo všetkým dohromady), pochvalu si zaslúži nie to, aké bolo predstavenie, ale to, koľko sa toho dieťa naučilo, koľko tomu venovalo času a že si to užilo.