. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Schopnosť cítiť šťastie Vzťahy a sex

Život každého z nás je poznačený mnohými ako príjemnými, tak nepríjemnými udalosťami. Celý náš príbeh ovplyvňuje našu schopnosť sa radovať, vlastnosti, ako je schopnosť lásky, šťastia, vďaky, ale aj stavy frustrácie, nenaplnenia a závisti. Kedy treba spozornieť a skúsiť svoj život aspoň trošku prehodnotiť? Akých reakcií by sme si mali sami u seba všímať? Ako nedopustiť, aby nám frustrácia otravovala život?

Filozofia šťastia

Šťastie je veľmi relatívna vec. Neexistuje jeho objektívna definícia, pre každého z nás znamená niečo iné. Šťastie je prienik našej komfortnej zóny, objektívne pozitívnych faktorov a subjektívneho pocitu spokojnosti. Často počujeme, že šťastie je tiež niečo, na čo má každý právo. Čo má však niekoľko „ale“. Predovšetkým to, že právo sa často zamieňa za nárok.

Rovnako ako na šťastie, máme každý právo stať sa napríklad lekárom. Ale nestaneme sa ním, ak pre štúdium a výkon povolania nemáme isté vlohy, ak sa nebudeme naozaj veľa učiť a snažiť a ak nemáme zázemie na to, aby sme mohli študovať. So šťastím sa to má podobne. Ak je naša psychika natoľko zranená (výchovou, životom...), že stratíme prirodzenú schopnosť šťastie cítiť, stane sa, že nám nič nebude dosť. Ak sa nebudeme snažiť si vlastné ciele formulovať a dosahovať ich, málokedy nám ozajstné šťastie (či už ho definujeme akokoľvek) spadne do lona. A ak sa neobklopíme ľuďmi, činnosťami, prácou a koníčkami, ktoré dohromady vytvoria živnú pôdu pre šťastie, nebude mať z čoho rásť. Pocit šťastia teda môže byť ovplyvnený naším vnútorným životom, naším úsilím a dobrou prácou a naším okolím.

Nikto z nás by asi nepovedal, že má nárok na to stať sa lekárom. Ale právo má neodňateľné. Prečo teda máme pocit, že na šťastie máme nárok, nie „len“ právo?

Šťastie versus kompenzácia

Odpoveď je pomerne jednoduchá. Pocit nároku na šťastie máme, keď ho dlhodobo necítime. Pretože sme frustrovaní. Dlho neriešime problémy, ktoré máme a cítime, nie sme schopní sa vymotať z pavučiny nespokojnosti, nad množstvom vecí mávneme rukou, ale ony v nás zostávajú a pomaly trávia našu psychiku. A potom začneme miesto šťastia hľadať kompenzácie. A máme pocit, že na ne máme nárok - pretože sme tak dlho trpeli.

„Je to pár rokov, čo som si začala aférku so ženatým mužom. Patrí to do temnejšieho obdobia môjho života, nie som na to pyšná, ale už to nevrátim späť. Okrem iných ponaučení mi z celého pseudovzťahu zostal jeden šok. Môj vtedajší milenec nemal absolútne pocit, že robí niečo zlé. Mňa prepadali výčitky svedomia voči všetkým aktívne i pasívne zúčastneným, jeho nie. A potom mi to trklo, vo vzťahu so ženou mal dlhodobé problémy ako po psychickej, tak po sexuálnej stránke. Bol deprivovaný a frustrovaný, takže došiel k presvedčeniu, že si nejaké to povyrazenie a odpočinok jednoducho zaslúži. A pritom svoju situáciu riešiť mohol od základu, keby chcel, ale on sa rozhodol pre cestu kompenzácie, nie riešenie samotného problému.“

Klára, 32

Aj keď je niečí život zdanlivo plný radostí ešte to neznamená, že je šťastný. Evidentne.

Kedy sa zamyslieť

  • Keď závidíme
  • Keď sme neprajúci
  • Keď sa nevieme radovať z úspechu ostatných a vzbudzuje v nás pocit krivdy
  • Keď sme podráždení a útoční
  • Keď sa ľutujeme
  • Keď sami seba počujeme hovoriť „To nie je moja vina, za to môžu ostatní.“ V akejkoľvek obmene.
  • Keď vieme, že máme problém, na ktorý sa sťažujeme, trápi nás, neriešime ho a hovoríme (a myslíme si), že to ani nejde.

Trik je totiž v tom, že máločo naozaj nemá riešenie. Len sú tie riešenia veľmi, veľmi ťažké. A ak v probléme zotrvávame a hádžeme vinu na ostatných, je to naše rozhodnutie, za ktoré trpíme zase a len my sami (sekundárne potom ale aj tí, na ktorých si svoju frustráciu akokoľvek vybíjame).

„Tá najčistejšia forma šialenstva je nechať všetko pri starom a myslieť si, že sa niečo zmení.“To nám hovorí Albert Einstein a má pravdu, čas na platnosti jeho slov nič neubral. Ide len o to uvedomiť si, čo všetko máme vo vlastných rukách, a že bez úsilia šťastní nebudeme. A čo je ešte dôležitejšie - prijať fakt, že ani úsilie, tvrdá práca a rôzne obete nemusia ručiť za to, že sa nám v živote budú diať dobré veci. Život totiž nefunguje na báze - pôžičky za oplátku. Nie je „fér“. Nezabudnite, „keby sa dobro vyplácalo, prestalo by byť dobrom a stalo by sa investíciou“. (povedal ekonóm, teológ a literárny historik Tomáš Sedláček).

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2020 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt