Zobraziť přihlasovací formulár

Podceňované dôvody psychickej bolesti

  • Publikované:
Podceňované dôvody psychickej bolesti

Všetci máme nejaká traumy. Všetkým sa nám v živote prihodili udalosti, bez ktorých by sme sa obišli (hoci sme z nich možno vyťažili cenné skúsenosti, poučili sa, vyrástli). Pri akomkoľvek strese, ktorý zažívame, tiež hľadáme rovnováhu medzi tým, čo zažívame, a čo si o našej bolesti myslí okolie - ako veľmi nám vlastne dáva za pravdu, ako validuje naše emócie. Existuje ale veľa príčin našej emocionálnej bolesti, ktoré nemajú v širokej verejnosti toľko pochopenia.

Každá psychika je iná. Čo jedného zloží na mesiace, to si druhý ani nevšimne. Sme každý inak citlivý, každý máme iné skúsenosti a môže sa stať, že reagujeme z pohľadu okolia neprimerane. A na termín „neprimeraná reakcia“ začneme byť postupne úplne alergickí. Veď je to naša reakcia, nijako ju nehráme, nesnažíme sa byť zaujímaví alebo čokoľvek iné, proste je to tak, ako to je.

Keď vám zomrie rodič alebo iná blízka osoba, všetci sa môžu pretrhnúť, aby pre vás mali útechu. Je to niekoľko týždňov, čo mi zomrel pes. Mala som ho 12 rokov už od vysokej, prispôsobovala som mu všetko - kde, ako a s kým žijem, to pozná asi každý psíčkar. A on jednoducho umrel. Nemohla som sa z toho spamätať, doteraz nemôžem. A presne viem, čo si každý myslí, keď poviem to porovnanie s rodičom alebo blízkou osobou. „Veď to bol iba pes.“ alebo „Tak si kúp iného.“ Z takejto reakcie sa mi chce plakať. Ako mám vysvetliť, že sa mi zrútil svet?“

Jana 33

Krútite nad situáciou pani Jany hlavou? To väčšina z nás. Ale... bolesť, ktorú prežíva, je jednou z najpodceňovanejších psychických bolestí. Aké sú tie ďalšie?

  • Úmrtie domáceho maznáčika.

  • Rozchod po dlhodobom vzťahu, ktorý nebol manželstvom a v ktorom neboli deti. Však o nič tak zásadného nešlo, nie?

  • Problémy s počatím, neplodnosť, nevydarené pokusy o umelé oplodnenie, popôrodné úzkosti. Kto nezažil, nepochopí.

  • Psychické nepohodlie, ktoré zažívame, ak trpíme nejakou chronickou fyzickou bolesťou. Aj keby to mala byť „len“ alergia, chronická nádcha, astma, artritída, bolesti chrbta…

  • Trauma, ktorá sa netýka priamo nás. Trebárs, keď zomrie náš obľúbený umelec, alebo niekomu z priateľov niekto z rodiny…

  • Psychickú ujmu tiež spôsobí, keď myslíme, že nás čakajú problémy, pripravujeme sa na ne, a potom z nich nakoniec „nič nie je“. Ako napríklad:

Nedávno som bola u doktora a mala som nález v prsníku. Bola to hrčka, ktorú bolo možné nahmatať, nebolestivá, ale aj tak som si radšej zašla. Čakala som týždeň na výsledky a ten týždeň bol úplné peklo. Nakoniec sa z toho vyvinul len nejaký väzivový útvar, nič, čo by stálo za reč. Ale mojím svetom to úplne otriaslo. A čoho sa dočkám? „Buď rada, že to nič nebolo.“ alebo“ Tak to je fajn, gratulujem .“ Ja viem, že by to mohlo byť horšie, ale ten strach bol reálny, rovnako tak tá trauma, ktorú z toho mám.“

Petra, 46

Zase ste sa pozastavili nad tým, čo vlastne pani Petra rieši a že by mala byť naozaj rada? V jej výpovede je ale jedna veľmi podstatná informácia - ja viem, že by to mohlo byť horšie. Práve toto nás dostáva do začarovaného kruhu, ktorý neporušíme, kým si nedovolíme cítiť sa mizerne aj kvôli tomu, čo by ostatní trebárs považovali za malý problém. Každý máme svoje meradlo, svoje hodnoty, svoj rebríček bolesti. Ak budeme myslieť na krízy v Sýrii alebo na terminálne chorých pacientov bez rodín (alebo stačí aj na kamarátku, ktorá prišla o prácu, opustil ju manžel a nemôže sa postarať o deti), vždy budeme mať pocit, že svoje problémy musíme potlačiť. Naše problémy sú naše, neporovnávame ich s ničím iným. Toto je krok jedna.

Krok dva

Rovnako tak, ako my od okolia vyžadujeme, aby nás pochopilo, musíme aj my pochopiť, že nechápe. Táto krkolomná veta, respektíve informácia v nej ukrytá, nás ušetrí veľkých sklamaní, hádok a možno aj niečoho, čo by sme neskôr ľutovali. Ak si problém zanalyzujeme a zapojíme maximálnu možnú sebareflexiu, prídeme na to, že sa pravdepodobne naše prežívanie nezlučuje s prežívaním nášho okolia a možno vyžadujeme až príliš veľkú dávku empatie. To samozrejme neznamená, že by sme naše problémy mali prestať brať vážne, len že by sme ich mali riešiť inak.

Prijmime to, čo nám okolie ponúka, ale nenúťte ho ísť za vlastné hranice. Ak sa naozaj trápime, je presne toto chvíľa, kedy je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. S pomocou skúseného terapeuta môžete celkom rýchlo a ľahko prísť na to, čo sa vlastne za vašimi reakciami skrýva, ako s tým pracovať a ako to prijať.

Dôležité ale je prijať svoje emócie, svoje pocity, nebičovať sa za ne, nechať im voľný priechod a nestarať sa, či nám ich spôsobili marginalizované príčiny. Nechať okoliu právo na to, že nerozumie, a ak potrebujeme - nájsť niekoho, kto áno.

 

Články môžu komentovať iba prihlásení užívatelia

Komentáre k článku