Ako spoznáme klamára

Všetci máme citlivosť na medziľudské situácie nastavenú trošku inak. Pre niekoho sú klamstvá neprekonateľné v akomkoľvek vzťahu, niekto je k nim tolerantnejší. Tak ako tak majú ale klamstvá dlhodobé následky. Keď musíme spochybňovať vlastne všetko, čo nám druhý hovorí, dôvera zo vzťahu jednoducho zmizne. A aj keď ide len o „maličkosti“, k tým väčším klamstvám je to len pár krôčikov. Ako spoznáme, že je v našom živote klamár? A čo s tým robiť?

Ako prvé nás samozrejme napadne, že lož má krátke nohy a ono sa vždy na všetko nejako a niekedy príde. Nie nadarmo je toto ľudové múdro, ktoré je postavené na storočiach skúseností. Ľudia klamú z mnohých dôvodov, buď sa chcú urobiť lepšími v očiach ostatných, chcú z nás niečo vylákať, dokonca niekedy aj preto, že nám chcú urobiť radosť. A môžeme mať celú škálu klamstiev, od toho, že sme sa zdržali v obchode, keď sme v skutočnosti stretli kamarátku (u takého klamstva sme sami často prekvapení, keď ho vyslovíme, pretože... vlastne prečo?), až po to, koľko kde dlhujeme peňazí a či trebárs nie sme trestne stíhaní. Je táto intenzita a závažnosť klamstiev vlastne dôležitá? Nie je klamstvo, ako klamstvo, jednoducho má rovnakú váhu, len iné dôsledky? To nech posúdi každý sám.

„Mám kamarátku, s ktorou trávim dosť času. Poznáme sa dlho, ju aj jej manžela, celú jej rodinu. V ich vzťahu je ale veľa kostlivcov, o ktorých sa tak nejako všeobecne vie. Už je to nejaký čas, čo mi moja kamarátka začala jednoducho a obyčajne klamať, vymýšľať si, ako sa majú skvele, čo pre seba s manželom navzájom robia, ako vlastne neexistuje ideálnejší vzťah. Chvíľu som úplne nechápala, čo sa jej deje, prečo tá zmena o 180 stupňov. Jej manžel je notorický záletník, ona vzdala všetky svoje pracovné ambície, ale potom mi to došlo... ona si jednoducho vytvorila svet, ktorému potrebuje, aby niekto veril, pretože priznať si (a iným) to všetko, čo sa okolo nej deje, by ju jednoducho zničilo. A tak to hrám s ňou. Neviem, či robím dobre, ale necítim sa kvalifikovaná na to z nej ťahať „pravdu“. Je to klamstvo? Stojí to medzi nami? Mám jej prestať dôverovať? Nemyslím si, alebo to tak aspoň necítim.“

Vanda, 29

Klamstvo je jednoducho šedá zóna. Môže byť opodstatnené? Môžeme ho jednoducho prijať? Môžeme nad ním mávnuť rukou? To nech posúdi každý sám. My pre vás ale máme niekoľko znamení, že vám niekto momentálne klame. Klamstvo totiž, ak nejednáte s úplným sociopatom, má svoje prejavy ako v reči tela, tak v komunikačných technikách a, logicky, aj v informáciách.

Očný kontakt. Ak vám niekto klame v priamom prenose, veľmi často sa to prejavuje v neprirodzenom očnom kontakte. Prirodzené je sa mu pri klamaní vyhýbať, tí, ktorí si na to „dávajú pozor“, to s ním zase často jednoducho preháňajú. Tú neprirodzenosť spoznáte.

Sú nervózni. Aj keď sa im netrasie hlas a nepotia sa, môžete si všimnúť iné prejavy. Napríklad si často mädlia ruky, hrajú s perom, červenajú sa. Keď ale hovoríte s vlastne profesionálnym klamárom, často také prejavy nemáva - keď ale začnete dávať otázky, môžu sa objaviť.

Odpovede na doplňujúce otázky nesedia. Klamári, zvlášť tí neskúsení, rozhodne nemajú premyslené všetky varianty a na priame obvinenia reagujú väčšinou veľmi detinsky. Namiesto prostého „neviem“ tak často počujete veľmi nepravdepodobné a absurdné vysvetlenie.

Sú defenzívni. Pri klamstve je človek na jeho odhalenie veľmi citlivý a tým pádom aj podozrievavý. Aj na našu nevinnú otázku, bez toho aby sme mali nejaké podozrenie, sa nám dostane neadekvátne podrobné alebo obsiahle vysvetlenie. Dotyčný sa môže tiež rozčúliť, čo v ľahkej forme v komunikácii znamená, že si napríklad skríži ruky na hrudi, alebo zdvihne hlas.

...ale tiež naopak. Niekedy sa dočkáme úplného opaku. Pretože „najlepšia obrana je útok“, môžeme od nich často počuť veci typu: „No dobre, keď mi neveríš...“, „Hej, ja viem, ako to znie, ja za to nemôžem.“ Vlastne nás obviní prvý. A my, ako čestní ľudia, nebudeme svoje podozrenie na klamstvo vyjavovať skôr, než sme si istí, takže sa paradoxne začneme brániť.

Fyzický odstup. Ďalší z prejavov reči tela pri klamaní je podvedomé si udržiavanie odstupu od toho, komu klameme. Ide o reakciu na napätie, blízkosť je manifestáciou dôvery, a keď klameme, nemôžeme skĺznuť k pocitu dôvery, ktorý by nás uchlácholil a my mohli odhaliť „až moc“ z toho, čo sme nechceli.

Blábolí. A to až takmer nekontrolovateľne. Keď ich necháme o téme bez prerušovania hovoriť, budú prichádzať s viac a viac „faktami“, podrobnosťami. Rovnako tak, keď začneme frontálny útok a budeme sa vypytovať. V normálnej konverzácii je úplne bežné „nevedieť“, ale keď klameme, máme pocit, že každá potenciálna medzera v príbehu musí byť pokrytá.

Príbeh sa zmení. Najlepšie na tom, keď hovoríte ľuďom pravdu, je to, že si nemusíte nič pamätať. Keď máte ale v hlave viac verzií reality spojených s rôznymi ľuďmi, zákonite sa jednoducho musí pomiešať. Ak si nevedieme malý psychopatický denníček o tom, čo sme komu povedali, kam to má viesť a kde máme nadviazať, musíme nutne stratiť niť.