Zobraziť přihlasovací formulár

Naučiť sa znovu milovať

  • Publikované:
Naučiť sa znovu milovať

Všetci vieme, čo všetko môže úsmev na tvári a sebavedomé vystupovanie v skutočnosti schovávať. To, že sa okolo nás prechádzajú ľudia, priatelia alebo rodinní príslušníci, známi, blízki i vzdialenejší, s úsmevom na tvári, zďaleka neznamená, že sú šťastní. Ak sme si niekedy prešli veľkým sklamaním v láske, asi sme ten pocit chceli čo najrýchlejšie zabudnúť. Lenže - ono to nejde. A každá ďalšia rana znamená, že sa pred budúcnosťou budeme viac schovávať.

Potreba k niekomu patriť sa spája s potrebou pocitu bezpečia, to sú základné ľudské túžby, ktoré, keď zostanú nenaplnené, nám môžu spôsobiť utrpenie rovnako ako hlad alebo smäd. S touto túžbou je spojená potreba dôvery vybudovaná medzi (v tradičnej spoločnosti) dvoma ľuďmi. Lenže dôveru získať je strašne ťažké, naopak stratiť ju je jedna z najľahších vecí na svete. Môžeme odpustiť, môžeme ísť ďalej, ale nezabudneme. A každé ďalšie sklamanie bude rozhodovacím faktorom pre každý ďalší vzťah. Je to ale fér?

Nikto z našej budúcnosti nemôže za našu minulosť

Keď je naše srdce roztrieštené na milión malinkých kúskov, nikdy ho nedáme dokopy tak, ako bolo. Každá skúsenosť (aj tá dobrá) z nás robí trošku iného človeka. V čom robíme chybu? Generalizujeme. Máme strach, že ten ďalší nám urobí to isté čo ten minulý. A niekedy je to viac naša vina, že sa to stane, než jeho. Keď partnerovi podsunieme naše obavy, skúsenosti a vlastne tipy a triky, ako nám ublížiť, zvyšujeme pravdepodobnosť, že sa to stane. Keď nám partner povie, že jeho bývalá partnerka nevarila a nestarala sa o domácnosť, že mu to vadilo a neskôr to viedlo tiež k rozchodu (ako by sme mali uveriť, že to bol jediný dôvod), budeme sa cítiť zaviazaní tým, že my to robiť musíme - predsa nechceme, aby sa s nami rozišiel tiež. A, ak nám to nie je vlastné, bude v nás narastať frustrácia z toho, že sme sa nechali zatlačiť do pozície, ktorá nám nie je komfortná. Je to vina partnera? Čiastočne. A naša? Tak to určite.

Pretože každý vzťah je jedinečný, čo platilo predtým, nebude platiť teraz. Trávenie voľného času, humor, spoločné prežívanie, sex. Čo sa nám páči s jedným, s druhým nemusí fungovať, ale zato prídeme na úplné novinky. A čo z toho vyplýva? Že by sme ku každému vzťahu mali pristupovať otvorene a začínať takzvane s čistým štítom. Čo je ale rok za rokom náročnejšie.

Až keď sme pripravení

Existuje status takzvaných vzťahových prievozníkov. Je to spravidla prvý vzťah (väčšinou veľmi nezáväzného rázu), ktorý nasleduje po rozpadnutom vážnom. Na týchto ľuďoch si vybijeme svoju krivdu, sú nám v podstate jedno; a je to veľmi nevďačná úloha. Dôležité ale je sa s krivdou vyrovnať, dopriať si čas na zahojenie rán a nechcieť po nikom druhom, aby nám ich ošetroval.

Čas je liekom na skoro každé trápenie. Preto by sme, pre dobro vlastné i dobro nášho potenciálneho partnera, nemali skákať z jedného vážneho vzťahu do druhého, pretože v takom prípade nemáme čas pre to okrídlené „poučiť sa“. Ale predovšetkým sa zahojiť a vydať sa dopredu s novým odhodlaním a dôverou - pretože bez nej budeme nešťastní. Bohužiaľ, kľúč k spokojnosti nenachádzame nikdy v tom druhom, len sami v sebe. Musíme vedieť, čo sami chceme, ale aj čo ponúkame. Až potom prestaneme dôveru testovať od prvého okamihu, prestaneme podozrievať a hlavne - prestaneme sa báť, že sa znovu sklameme. Možno sa tak stane, ale kto by sme boli, keby sme neverili?

Články môžu komentovať iba prihlásení užívatelia

Komentáre k článku