. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Robíte si „zbytočné starosti“? Vzťahy a sex

Veľa ľudí si to nedokáže predstaviť. Tú neustálu potlačovanú paniku, že je „niečo“ zle, nevieme čo, proste niečo. Že sme na niečo zabudli, že na niečo zabudneme, že sa proste niečo stane. Nevieme čo. Niečo. A tak si píšeme na lístočky, čo treba cez deň urobiť, upratujeme, snažíme sa veci zorganizovať, lezieme ostatným na nervy a učíme sa zhlboka dýchať.

Úzkosť nie je len ten pocit, ktorý máme, keď pracujeme na niečom po termíne alebo skúšame niečo prvýkrát. Je to silný pocit, ktorý sa môže objaviť kedykoľvek, aj keď pre neho nemáme objektívny dôvod. Ale všetko o úzkostiach sa dozviete v článku, ktorý sme im a ich popisu venovali. S čím sa stretávajú tí, ktorí úzkosťami trpia? Ako to vyzerá na každodennej báze?

Keď vám ľudia hovoria „nestresuj sa kvôli tomu,“ máte chuť ich tresnúť. Keby sme sa nemuseli stresovať kvôli tomu, či stihneme uvariť na večeru všetko, čo sme si predsavzali, alebo kvôli tomu, či náhodou niekam neprídeme neskoro, rozhodne by sme to nerobili. Naša úzkosť nie je voľba, a keď ľudia hovoria, nech sme v pokoji, len nás to ešte viac znervózni.

Ako vágne ľudia používajú pojem „záchvat úzkosti“. Alebo „panický atak“, poprípade čokoľvek, čo referuje k nadštandardnému rozčúleniu. Je to ako prirovnávať silnú bolesť hlavy k migréne. Kto nezažil, nepochopí - ako to vyzerá, keď sa vám zovrie hrdlo, nemôžete dýchať, plačete a máte pocit, že už nikdy nič nebude v poriadku.

Rozhodia nás aj maličkosti. Telefónu dochádza batéria a my čakáme hovor (68%). Prečo nás susedia nepozvali na oslavu narodenín? Čo sme urobili? Za čo sú na nás naštvaní? Ušiel nám autobus a ďalší ide až za desať minút, čo nám dáva len štvrť hodinu rezervy...

Neznášame chodiť neskoro. Radšej sme všade o pol hodiny skôr, než aby na nás musel niekto čakať. A potom tie minúty trávime v nervozite, čo máme robiť, aby sme nevyzerali, že sa na nás niekto iný vykašlal. A keď má ten druhý meškanie? Katastrofa. Ale aj tak nič nepovieme.

Možno“ je najhoršie slovo, ktoré existuje. Možno, uvidíme, dáme si vedieť, rozhodneme sa podľa situácie. Neistota je pre ľudí trpiacich úzkosťami pravdepodobne to najhoršie, čo sa im môže na dennej báze diať. Plán je to, čo prináša pokoj. „Uvidíme“ je niečo, z čoho sa nám zapotia dlane.

Keď úzkosť udrie, treba zavrieť krám. Jednoducho sa musíme upokojiť. Vyplakať, vyzúriť, vystresovať. Ideálne schúlení vo fetálnej pozícii v posteli. A pokojne celý deň. Ničomu to nepomôže, ale ničoho iného nie sme schopní. Prečo? Pretože úzkosť.

Máme tiky. Keď sa dostaneme do stresovej situácie, máme aj fyzické prejavy. Praskáme kĺby, klepeme nohou, nadužívame slová, potíme sa, dokonca sa možno aj smejeme (takže vyzeráme úplne v pohode).

Keď s nami hovorí veľa ľudí naraz, naša hlava sa chystá explodovať. Štyri konverzácie na mobile, volá mamička, partner chce niečo vedieť, deti sa pýtajú. V takýchto momentoch nás zachvacuje úzkosť a panika, pretože potrebujeme predsa odpovedať všetkým, nikoho nenechať čakať, pretože tak sa to jednoducho robí. A tak sme protivní na tých, čo sú okolo nás, pretože by sme telefónom najradšej hodil na druhú stranu izby, prečo sa preboha rozhodli ozvať všetci naraz?

Aké to je, keď sa zobudíte uprostred noci, a už nezaspíte. Pretože toho zajtra máte toľko a nebudete sa moc sústrediť, pretože teraz nespíte a budete unavení, radšej si nastavím ešte jeden budík, čo keby ma ten prvý nezobudil, deti zaspia a bude to len naša vina, pani učiteľka si o nás bude myslieť, že sme nezodpovední rodičia, nestihnem dôjsť do práce na čas, šéf si bude myslieť... A tak ďalej.

Neznášame, keď musíme zrušiť plány. Všetci to robia, všetkým sa občas stane, že niečo nevyjde. Ale ak vieme, že nám nevyjde niečo, na čom sme boli dlho dohodnutí, je to ako apokalypsa pre náš mozog. Aj keď vieme, že to všetci pochopia, že sa nikto nebude hnevať... čo ak?

Keď nám niekto neodpovie hneď, je to naša vina. Pretože sme mu niečo urobili. Pretože si o nás myslí niečo zlé. Pretože nás nemá rád.

Občasný úzkostný plač. Iba tak, nič sa nedeje, nevenujte tomu prosím pozornosť. Len si tu odbavíme bezdôvodné zrúteníčko a za chvíľu sa vám budeme zase venovať.

Bolesť žalúdka. Rozhodne to nie je tým, čo sme zjedli. To už dávno vieme. Aj keď okolnosti hrajú v náš prospech, sedíme a trebárs čakáme na vlak, než sa vydáme na výlet, brucho sa chce obrátiť naruby. Prečo? Ťažko povedať.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2019 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt