5 viet, ktoré deťom nikdy nehovorte! Nezmyselné výčitky a plané sľuby

Rodičia sa väčšinou vyhnú skutočne drsným vyjadreniam voči potomkom, ale občas vypustia vety, ktoré tiež dokážu napáchať veľa škody. Tieto vety používame v afekte, alebo naopak v rámci akejsi rodičovskej rutiny a ani nám nedôjde, ako škodlivé môžu byť. Tu je súpis tých, ktorým sa snažíme my v redakcii vyhýbať. Aké sú tie vaše?

1. To mi snáď robíš naschvál!

Táto veta je samozrejme nezmysel - najmä keď ju použijete napríklad po tom, čo dieťa omylom strčilo do hrnčeka s vodou, ktorá sa vyliala na váš časopis, alebo zakoplo a natiahlo sa na chodník tak, že v nových nohaviciach je hneď diera. Ale priznávame: tiež sa nám občas derie na jazyk a máme čo robiť, aby sme ju stihli zase prehltnúť.

 2. Prečo mi to robíš?

Ďalšia podobne nevhodná veta. Vaša matka ju používala, či už išlo o špinavé tričko, zlé známky v škole či neskôr o váš rozvod? Človek sa tým trebárs sám trápi a zrazu zistí, že by sa za to, čo sa mu deje, mal ospravedlňovať ešte niekomu inému?

3. Čo by som si bez teba počala?

Veta z iného ranku, ale tiež tak trochu na ranu. Samozrejme - keď ju poviete potom, čo ste s dieťaťom dohromady upiekli bábovku, je to nadsázka, ktorej všetci rozumejú. Ale keď ju k svojmu potomkovi vyslovuje rozvedená matka, ktorá si z neho robí spoločníka i spovedníka, je to pre dieťa príliš veľká záťaž. Matka si to ani neuvedomí, ale dieťa pociťuje zodpovednosť, ktorá vôbec nezodpovedá jeho veku.

4. Si starší, musíš byť rozumný!

Evergreen, na ktorý po väčšinu života spomínajú všetci tí, čo sa narodili ako prví, alebo tí, ktorí skrátka mali nejakého toho mladšieho súrodenca. Bohužiaľ, starší a rozumnejší niekedy malý človek musí byť, nech sú mu tri, sedem alebo pätnásť, zatiaľ čo súrodenec len o pár rokov mladší zostáva stále tým, ktorý potrebuje byť ospravedlňovaný a chránený, a ktorému pritom na druhú stranu prejde všeličo, čo by staršiemu bratovi či sestre neprešlo ani náhodou. Pozor na to.

 5. Za chvíľku!

Toto je časté slabé miesto. Tiež ste rada so svojimi deťmi a rada sa im venujete, ale trebárs s nimi skôr podnikáte nejaké akcie, než že by vás bavilo sedieť hodiny nad stavebnicami a skladačkami? Tomu rozumieme! A občas sa nám nechce, takže máme tendenciu im hovoriť, že „za chvíľku, až si dopijem kávu“, „dopíšem článok“, „dočítam stránku“... A potom z toho máme zlý pocit my aj deti, pretože sa týmto neplodným dohadovaním zabije celkom dosť času. Pritom by stačilo sa na chvíľu zdvihnúť, pohrať sa - detská potreba by bola saturovaná a tá káva by možno ani nevychladla.

(red)