. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Nie sme vo vzťahu rukojemníci? Vzťahy a sex

Takzvane legitímnych dôvodov pre to, prečo opustiť vzťah, je dosť a všetci ich poznáme. Keď nás náš partner podvádza, ubližuje nám, zneužíva nás, je závislý, nespráva sa zodpovedne, ničí nás... to všetko sú dôvody, ktoré keď prednesieme, nikto sa nečuduje, že sme vzťah ukončili. Čo keď ale náš partner používa sofistikovanejšie metódy na to, aby nás donútil zostať? A niekedy to sú metódy, ktorých si vlastne ani nemusíme všimnúť. Jednoducho len máme neurčitý pocit, že veci nejako nejdú, ako by mali.

Je jedno, koľko máme pekných spomienok, koľko sme toho spolu prežili, koľko sa nám toho páčilo. Ak sme zakotvili v nezdravom, závislom a zneužívajúcom vzťahu, včera bolo neskoro z neho odísť. Hovoríte si, čo je na tom tak zlé - v takomto vzťahu zostať - keď nám nič vlastne nevadí? Odpoveď na túto otázku nájdete, až keď z takéhoto vzťahu vyviaznete. Až potom si uvedomíte, že nás síce nikto fyzicky netýral, ale zároveň z nás urobil jenom bábku bez osobnosti, bez možnosti naplniť vlastné priania a rozvíjať a vyjadrovať seba samého. Mentálne, emocionálne, intelektuálne a všeobecne psychické nenaplnenie a obmedzovanie vie zničiť život rovnako, ako neustála fyzická bolesť.

Kontrola láskavosťou. Nie každý partner, ktorý je posadnutý kontrolou nad ostatnými, to robí násilne a tvrdo. Vie využiť takých slabostí, ako je nízke sebavedomie, osamelosť. Urobia zo seba nášho záchrancu, osobu, ktorú v živote chceme. Čo je na tom zlé? Nerobia nič preto, aby sme na sebe pracovali. Naša zraniteľnosť im vyhovuje, rozhodne nás nebudú podporovať v tom ju odbúravať.

Znehodnocujú naše emócie. Zakaždým, keď sme rozrušení, tak preháňame, sme precitlivení a máme na okolie jednoducho moc vysoké nároky? Keď potrebujeme ich podporu, sme vlastne dotieraví a moc fixovaní? Keď si prechádzame krízou, mali by sme sa už cez to dostať, povzniesť sa? Milujúci partner nás rozhodne necháva mať vlastné emócie aj vlastný spôsob ich prežívania.

Potrebujem ťa. Moc. Partner nám neustále pripomína, ako je zranený, poškodený, že by si bez nás neporadil, čo by si bez nás počal, možno by dokonca bez nás už nebol. Možno nám to pripadá ako láska, je to však ďalší z nástrojov kontroly nad nami. V živote sa dejú zlé veci, ale nikto z nás nie je stopercentne zodpovedný za emocionálny stav nikoho iného. Takisto nás nesmie držať ako rukojemníkov.

Dvojaký meter. Partner môže odísť alebo neprísť, zostať kdekoľvek akokoľvek dlho, ale pri otázke na to, kde bol, prečo nedal vedieť, alebo podobnej, vyletí, že vypočúvame, že sme hysterickí a tak ďalej. Ale keď by sme si niečo také dovolili my, bol by oheň na streche. Aj keď vlastne asi ani nebol, pretože my by sme si to nedovolili. Tento dvojaký štandard je často sprevádzaný rečami o inom plate, o náročnosti práce a podobne. Jedno veľké nie.

Pomaly nás mení. Samozrejme, niektoré zmeny robíme sami dobrovoľne, podľa toho, čo sa partnerovi na nás páči. Ale ak sú to jasne dané požiadavky (aj keď podané veľmi pekne), je to manipulácia. Vážne by ti pristali čierne vlasy (sme odjakživa blond), páči sa mi, keď ženy chodia na podpätkoch/muži v obleku, tá tvoja práca sa mi nezdá, myslím, že by ti bolo lepšie niekde inde - bez nej. Šikovný manipulátor nás presvedčí, že všetky zmeny, ktoré po nás chce, sú vlastne to najlepšie, čo pre seba môžeme urobiť. Lenže v skutočnosti sú to najlepšie len pre neho.

Vzorce z minulosti. Nemôžu si s bývalými partnermi prísť na meno? Rozkmotrili sa s priateľmi a teraz sa sebe vyhýbajú? Skoro každá osoba má v minulosti niečo, čo je varovným znamením pre budúcnosť. Ak sme dostatočne vnímaví, môžeme hneď na začiatku rozpoznať vzorce správania, ktoré náš partner v živote opakuje, a vytušiť, čo sa môže stať nám. Lenže... v takýchto prípadoch si väčšinou myslíme, že práve my budeme tie výnimky, ktoré začarovaný kruh prelomia.

Veľa zlosti, aj keď nie proti nám. Zatiaľ. Niektorí ľudia sú výbušní od prírody, je to jednoducho ich povaha. Avšak ak náš partner pení, kričí a hnevá sa často, hoci táto zlosť nie je namierená proti nám, nie je to dobré znamenie. Väčšinou je totiž len otázka času, kedy sa táto zlosť proti nám namieri. A ak ju nezadusíme hneď v začiatku, môže sa rozhorieť do nevídaných rozsahov.

Srdce ako rukojemník. Niekedy sa ale do väzenia zamkneme sami. Pretože si myslíme, že láska je to jediné, čo na svete potrebujeme. A sme vďační za každú jej podobu, hoci by nás mala zničiť. Sme vďační za niečí záujem a sme pre neho schopní urobiť a vydržať všetko možné. V takom prípade by sme ale mali začať pracovať na tom, aby to tak nebolo - aby láska obohatila to, čo máme, a nemusela dávať nášmu životu zmysel. Pretože ak môžeme ponúknuť len zlomeného seba samého, nikdy nedostaneme na oplátku niekoho, kto by tiež nebol poškodený.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2019 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt