. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Nebezpečná fóbia - strach z opustenia Vzťahy a sex

Strach z opustenia nie je v skutočnosti oficiálne uznaná fóbia, je ale nebezpečný, tyranizujúci a deštruktívny. Ničí našu osobnosť, vzťahy, pokladá nezdravé základy pre všetky väzby, ktoré si potenciálne vytvárame. Korene má hlboko v našej minulosti a sú zapustené extrémne pevne. Strach zo samoty, opustenia a žitia osamelého života je pre nás paralyzujúce a často s ním nie sme schopní bojovať. A čo viac - často nás tento strach núti k neverám a podvádzaniu súčasného partnera. Ako to ide všetko dohromady? A ako proti tomu bojovať?

Na partnerské vzťahy má deštruktívny vplyv kde čo. Máločo má ale tak stravujúci charakter, ako strach z opustenia. Ak je pre nás predstava, že nás partner opustí, že sa s nami rozíde a my budeme sami, absolútne zničujúca a desivá, máme tendencie so vzťahom zaobchádzať paradoxne ešte horšie, než keby nám to bolo jedno. Aké sú varovné znamenia toho, že máme chorobný a nezdravý strach z opustenia.

  • Cítime nekontrolovateľnú žiarlivosť.
  • Každý príslušník nášho pohlavia je potenciálna hrozba pre náš vzťah.
  • Dávame vzťahu dvesto percent, robíme všetkého až moc.
  • Strašia nás myšlienky na to, že nás partner opustí.
  • Požadujeme od partnera nerealistické množstvo času, ktoré strávi s nami.
  • Máme problém partnerovi dôverovať.
  • Keď vzťah skončí, ženieme sa čo najrýchlejšie do iného, nechceme byť sami.
  • Cítime veľký odpor k tomu, keď náš partner robí niečo iné s niekým iným (napríklad ide večer s priateľmi).
  • Cítime sa bezcenní, nehodní toho, aby nás niekto naozaj miloval.
  • Cítime sa láskou druhého ohrození, stále hľadáme dôvody, prečo nás vlastne má rád a či nás nechce len na niečo využiť alebo využívať.
  • Naše sebavedomie nie je práve najvyššie.
  • Končíme vzťah skôr, než to urobí ten druhý, aby sme mali nad „opustením“ istú kontrolu.
  • Postupujeme vo vzťahu príliš rýchlo dopredu, chceme toho veľa moc skoro.
  • Zotrvávame v nezdravom vzťahu len preto, že nechceme byť „zase sami“.
  • Snažíme sa mať kontrolu alebo aspoň prehľad o tom, čo náš partner robí, s kým a kedy.
  • Neustále vzťah a partnera analyzujeme, prichádzame s vlastnými scenármi a vysvetleniami.
  • Podvádzame. Aby sme to boli my, kto ublížil, nie my, komu bolo ublížené.
  • Vytvárame na partnera tlak, aby nás o vzťahu uisťoval. A to nerobí nikomu dobre.
  • Ohneme svoju osobnosť akokoľvek, len aby sme sa vyhli tej panike, ktorá nás čaká, keď s partnerom trebárs otvorene nesúhlasíme. Podriaďujeme sa, plníme, čo len môžeme. Hlavne aby nemal dôvod nás opustiť.
  • Partnera činíme zodpovedným za naše vlastné emócie. Potrebujeme ho viac, ako on potrebuje nás - alebo to si aspoň myslíme.

Človek môže takto fungovať celý život a neuvedomiť si, že jeho najväčšou motiváciou v každom vzťahu nie je láska, ale potreba nebyť sám a rozhodne potreba nebyť opúšťaní. Vždy po rozchode potom máme pocit, že sme vzťahu dali oveľa viac než náš partner, a rozchod je teda nespravodlivý. S o to väčšou nedôverou potom pristupujeme k partnerovi budúcemu, pretože ten predchádzajúci len potvrdil naše „zlé skúsenosti“.

Ako u všetkého, prvý krok je, priznať si problém. Nikto z nás nechce, aby ho partner opustil, ale zase na druhú stranu by sme ani nemali chcieť, aby nás miloval pre niečo, čo v skutočnosti nie sme my, čo nie je naša osobnosť, čo je len reakcia na strach z opustenia.

Prestaňte sa cítiť previnilo. Strach z opustenia sme si ako vlastnosť nevybrali, je to niečo, čo si nás v živote jednoducho našlo. Musíme prijať fakt, že je tu, ale zároveň odmietnuť možnosť, že by v nezmenenej podobe zostal celý náš život.

Prevezmite zodpovednosť. Je pravdepodobné, že sa nám nebude dariť držať emócia na uzde, pretože tento strach nás zavalí ako lavína. Namiesto toho, aby sme partnera obviňovali a dávali mu za úlohu to všetko „napraviť“, musíme prevziať za svoje reakcie zodpovednosť. A trošku ich zanalyzovať, možno sa ospravedlniť a pracovať na tom, aby sme rozoznali spúšťacie mechanizmy. Prestaneme tak svoju vlastnú neistotu dávať za vinu ostatným.

Náš partner nie je riešenie. Náš partner tu nie je od toho, aby nám zabezpečil pocit bezpečia v takej miere, v akej ho potrebujeme (aj keď to aj tak asi nie je úplne možné). Partner väčšinou nerobí nič zas až tak zle, my by sme ale potrebovali, aby dotiahol našich dvesto percent a ideálne ich ešte jednou stovkou prebil. To ale nie je jeho boj. Je náš.

Naučiť sa... mať sa rád a byť sám. Pretože v živote nám nikdy nikto nezaručí, že nebudeme sami. A ak nezvládame vlastný život na vlastnú päsť, musíme na tom pracovať. Priatelia, koníčky, to, ako čas trávime, keď sme sami doma.

Bohužiaľ. Zo strachu z opustenia nás nevylieči nikto iný, než my sami. Ak sa v tomto článku poznávame, možno je čas sa zamyslieť nad tým, čo vlastne od svojho partnera chceme a očakávame. A čo môžeme naozaj dostať.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2019 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt