Prestaňte sa červenať a prijmite kompliment!

„Tebe to dnes ale fakt pristane!“ „Ale, prosím ťa, to sa ti len zdá.“/“Ako že normálne vyzerám blbo, áno?“ / "Bola som u holiča, on je ti tak strašne šikovný, strihal a farbil ma asi tri hodiny...“A tak ďalej. Naša generácia (plus mínus pár rokov) bola vychovaná v presvedčení, že sebavedomie, ani nie nevyhnutne vysoké, sa proste nenosí. Hlavne nevyzerať namyslene, hlavne, aby si o nás niekto náhodou nemyslel, že sme si vedomí vlastných kvalít. Hodí sa neprimeraná sebakritika, tak nás nikto neodsúdi. Lenže…

Stačilo narodiť sa v rokoch 90+ a všetko by bolo inak. Takzvaní mileniáli síce majú svojich problémov dosť, ale nedostatok sebavedomia k nim nepatrí. Každopádne my, staršie ročníky, tak nejako väčšinou chválu okolia nevieme prijať.

Naše tvrdohlavé odmietanie alebo zľahčovanie komplimentov buduje obraz nízkeho sebavedomia, neistôt a úzkostí ohľadom našich silných stránok, či už talentov, vzhľadu alebo úspechov. Často sa cítime, že prijatím komplimentu budeme pôsobiť namyslene, čím sa dostávame do začarovaného kruhu neistôt a ich nevyvrátenia.

„Neviem prijať kompliment. Ale zároveň po ňom túžim. Keď sa ho snažím zľahčiť alebo nad ním mávnem rukou, jediné, čo v skutočnosti chcem, je, aby ma ten dotyčný uistil, že to myslí naozaj vážne. A ja to mohla, s najväčšou pravdepodobnosťou, zľahčiť znova. Je to nepríjemné... a asi na obe strany. Navyše, keď mi niekto pochváli vlasy, prvé, čo ma napadne, je, kedy som si ich umývala a či to náhodou nemyslí ironicky. A tiež si hneď spomeniem na odrasty a krepovatenie, silný vietor alebo škaredú gumičku. Je to k hnevu, chcela by som to mať v hlave inak.“

Jarka, 37

Čo hovoríme, ale nemali by sme?

Ďakujem, kaderník/stylista/kozmetička/kamarátka, ktorá nám vybrala outfit... je fakt šikovná. Prijať kompliment, ale zase uistiť jeho pôvodcu, že to absolútne nie je naša zásluha. Na vážnejšiu nôtu, môžu vás pochváliť v práci, ale vy „zvediete“ úspech na náhodu, šťastie alebo kolegov. Spoznávate sa? Snáď nie. Ale ak áno, skúste sa nabudúce zahryznúť do jazyka a poďakovať. Len poďakovať.

To nie je pravda. Ak sa vám niekto rozhodne pripomenúť (nie podsunúť!), Ako skvelí ste, zvážte, čo sa deje v ich hlave. Prečo to hovoria? Chcú byť milí. Chcú vám zlepšiť náladu. Naozaj oceňujú, čo ste urobili, akú snahu ste do niečoho vložili. Alebo proste len poukážu na fakt, že príroda a genetika to s vami myslela dobre. A stojí im to za to povedať nahlas, aj keď by si to mohli nechať pre seba. Alebo si ani nevšimnúť. A namiesto toho, aby sme poďakovaním a úsmevom ocenili ich snahu, začneme sa s nimi hádať. To od nás nie je pekné. Ak je to potrebné, môžeme si tajne doma skúšať reakcie na komplimenty. A až budeme so skromným „ďakujem“ spokojní, môžeme začať pridávať po štipkách toho sebavedomia.

Fakt? Myslíš? Prijatie komplimentu často považujeme skoro až za nezdvorilé, za nedostatočne pokorné. A tak dávame druhému možnosť to preformulovať do pre nás prijateľnejšej podoby. Aby sme nemuseli znieť namyslene. A toto sa týka predovšetkým žien, ktoré boli vychované vo viere, že ženskosť znamená byť slušná, milá, pokorná a hlavne nie moc namyslená alebo vyčnievajúca z davu. A presne o tom komplimenty sú, robia nás jedinečnými. Cielená a špecifická pochvala je vždy lepšia než nejaká všeobecná. A tak s ňou trošku bojujeme.

Nevieš, o čom hovoríš, tak nehodnoť. Keď zvládneme prácu rýchlo a dobre a niekto nás pochváli. Čo mu odpovieme? Prosím ťa o nič moc zasa nešlo, to nebola taká veda. Jediné, čo tým docielime, je, že svoju vlastnú cenu zhodíme v očiach toho, kto nás chcel pochváliť. A ešte z neho urobíme hlupáka, ktorý hovorí o niečom, čomu nerozumie.

• Ak sa nenaučíme komplimenty prijímať, stane sa nevyhnutne jedna jediná vec. Prestaneme ich dostávať. Pretože ľudia nám komplimentom chcú niečo dať, dobrý pocit, pochvalu, istotu, že si všimli. A keď ich snahu dávať budeme neustále sabotovať našou neschopnosťou prijímať, prestane ich to baviť a pristúpia na sebaobraz, ktorý im sami predkladáme. A ak chceme odmietnutím komplimentu dosiahnuť uistenie, že bol myslený vážne, mali by sme sa zamyslieť. Prečo by nám niekto hovoril niečo pekné, čo by nemyslel vážne? Možno nás pár dôvodov napadne, ale pádne ani bežné určite nie sú. Takže nabudúce, keď vás niekto za niečo pochváli, či už sa budete cítiť akokoľvek, zhlboka sa nadýchnite, usmejte, pokojne aj trochu začervenajte a povedzte prosté „Ďakujem!“