. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Aké je naozaj zažívať záchvaty úzkosti Zdravie

Úzkosti veľa ľudí chápe ako stav, ktorý ovplyvňuje našu myseľ. Je to strach z vecí, ktoré tu síce ešte možno nie sú, ale úplne pokojne by mohli byť... napríklad nás nenechávajú spať účty, ktoré síce sú zaplatené, ale je možné, že na budúci mesiac na ne nebude, pokarhanie šéfa v práci, ktorý je síce s našou prácou spokojný, ale čo keď urobíme niečo zle, reakcia nášho partnera na to, keď sa nám nepodarí zajtrajšia večera. Úzkosť sa ale prejavuje veľmi často aj na tele. A to nie práve v dobrom.

S ťažkým srdcom musíme priznať fakt, že úzkosti a iné formy psychických ťažkostí sú čím ďalej tým viac súčasťou každodenného života čoraz väčšej skupiny ľudí. Sú dôsledkom stresov, na ktoré myslíme, že už sme si zvykli, tlakov, ktoré na nás vyvíja ako spoločnosť, tak očakávania najbližších i nás samotných. O tom, čo vlastne úzkosti sú, čo to znamená - úzkostná porucha a o tom, či sú úzkosti skôr povahovým rysom než chorobou si môžete prečítať v obsiahlom a informatívnom článku, ktorý sme vám priniesli už skôr.

Úzkosť, telo a akútny záchvat

Úzkosti a úzkostná porucha sú veľmi, veľmi široký pojem. Zahŕňajú v sebe celú škálu psychických stavov - od fóbií po posttraumatickú stresovú poruchu. Všeobecná úzkosť je ale stále častejšou diagnózou. Prejavuje sa konštantnými psychickými stavmi, ktoré môžeme popísať ako „neustále obavy“, ale aj radom fyzických prejavov. Pretože čo úzkosti vytvárajú? Stres. A čo robí stres nášmu telu? Škodí.

Úzkosť môže mať svoju akútnu formu. Od panického záchvatu po reakciu na predmet našej fóbie. Ale niekedy sa taký záchvat môže dostaviť úplne nečakane, len tak, čo je taký malý bonus k už tak veľmi ťažko vysvetliteľnej, ale napriek tomu obmedzujúcej a extrémne nepríjemnej poruche. Čo zažíva človek v stavoch akútnej úzkosti? Zoberme to pekne od hlavy k päte.

  • Bolesť hlavy, závraty, rozmazané videnie.
  • Zakoktávanie, zajakanie sa.
  • Stiahnuté hrdlo, ťažkosti s dýchaním, dýchavičnosť (pocit, že sa nemôžete „dodýchnuť“).

Mám mladšieho brata, ktorému bola diagnostikovaná panická porucha. Z mnohých rodinných dôvodov sa stalo, že som na to, aby som sa o neho starala, zostala v čase jeho najväčšej kríze sama. Vtedy mal 16 rokov, a keď 'to naňho prišlo´, bývala som strachy bez seba. Zložil sa na zem, zlomil sa v páse, plakal, nemohol dýchať, prerývane opakoval slová 'ja to nevydržím'. Najťažšie bolo zachovať v takýchto momentoch pokoj. Postupne som zistila, že slová moc nepomôžu. Mohla som donekonečna opakovať, že to bude dobré, ale to situáciu skôr zhoršovalo - pochopila som, že v takýchto stavoch mu nepríde možné, že by niečo mohlo byť lepšie. A tak som postupne vypracovala systém konkrétnych krokov a požiadaviek, ktoré je potrebné v takýchto prípadoch podniknúť. Kiež by bol v tej dobe internet, aby som si mohla zistiť viac a lepšie, než len metódou pokus - omyl. Prvá vec bola niečo ako potvrdenie jeho pocitov, kľakla som si k nemu a povedala, že ak sa potrebuje vyplakať a vykričať, nech to urobí, že ho chápem. Potom sme striedavo chodili buď k otvorenému oknu alebo chladničke, podľa toho, kde bol chladnejší vzduch, niekedy boli potreba aj studené obklady. Celú dobu som na neho hovorila, vyvinula som si špeciálny´upokojujúci hlas´, ktorý bol o poznanie nižší ako môj normálny. Myslím, že viac fungovala monotónnosť a vlastný zvuk, než to, čo som hovorila. Postupne sme sa upokojili fyzicky a vždy som si vyčíhla dobu, kedy bolo na mieste obrátiť to na srandu, čo bolo našťastie s pubertálnom chalanom celkom jednoduché, stačilo použiť pár sprostých slov. Našťastie sme časom začali dochádzať k doktorovi, brata zamedikovali a jeho život sa postupne menil k lepšiemu. Ale doteraz, keď jeho choroba udrie (a našťastie pre neho už to nie je častejšie ako raz za pár mesiacov), volá brat mne a ja zakaždým automaticky znížim hlas, hovoríme, on si dôjde k oknu alebo chladničke a po chvíli už sa spoločne smejeme nejakému veľmi hlúpemu fórku. Sranda to ale nie je a bola by som veľmi rada, aby si to uvedomilo viac ľudí.“

Barbora, 57

  • Návaly tepla, potenie, červenanie na lícach.
  • Bolesť na hrudníku, nepravidelné búšenie srdca, precitlivení jedinci môžu byť presvedčení, že zažívajú infarkt.
  • Môže sa objaviť brnenie v končatinách alebo v tvári.
  • Akútna potreba na záchod, vrátane neočakávanej plynatosti.
  • Bolesť svalov, akútna svalová únava.
  • Zoslabnutie končatín, podlamovanie kolien, tras v rukách.
  • Veľa individuálnych prejavov.

Úzkosť teda zďaleka nie je len niečo, čo sa týka našej hlavy a myšlienok. Naše telo je ovplyvnené tiež a málokedy sa stretneme s pochopením tých, kto také stavy nepoznajú. Ak máme v okolí niekoho, kto úzkosťami či ich formami trpí, mali by sme sa snažiť byť o niečo tolerantnejší, než sme. Ak ich zažívame my sami, musíme pochopiť, že bolesť, ktorá nie je vidieť, je ťažko k pochopeniu - a preto je potrebné s našimi najbližšími v stavoch pokoja o našich problémoch hovoriť, snažiť sa im to vysvetliť čo najzrozumiteľnejšou cestou. Úloha urobiť ústretový krok je na oboch stranách.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2019 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt