Krásny život po štyridsiatke

Štyridsiatka je záhadný vek. Ako pre mužov, tak pre ženy. A aj keď sa hovorí, že tridsať je nových dvadsať (a teda štyridsať by malo byť nových tridsať), zďaleka to tak všetci neberieme. Keď udrie štyridsiatka, veľa z nás začne prehodnocovať svoj vlastný život, začíname bilancovať a niekedy sa vydesíme, keď zistíme, že nie sme v živote tam, kde by sme byť chceli, alebo kde by sme podľa všetkých meradiel byť mali. Prečo by sme so štyridsiatkou nemali bojovať? Aký nám dopriava luxus? A čo je v našom živote po štyridsiatke (plus mínus) konečne dobre?

Výhody pribúdajúceho veku si málokto z nás uvedomuje. Ale každý rok navyše môže do nášho života vnášať stále viac a viac pokoja. Stále na nás ale tlačia otázky - tak toto je celý môj život? Som dostatočne úspešná? A šťastná? Starám sa o rodinu dobre? Čo keď ešte nemám deti? Ako sa o seba môžem starať lepšie? A tak ďalej. Ale skúste na chvíľu zastaviť svoju uponáhľanú hlavu a počúvať, čo je vlastne v živote po štyridsiatke krásne.

Možno sme urobili chyby, ale urobili ich všetci. Ako by ste odpovedali, keby sa vás niekto na prahu štyridsiatky spýtal, čoho ľutujete najviac? Zaujímavé je, že vo väčšine prípadov budeme počuť odpoveď, že sme niečo neurobili pre seba. Nedokončili školu, necestovali, dlho čakali na manželstvo alebo sa do neho naopak hrnuli a tak ďalej. Aj tí z nás, ktorí by odpovedali, že neľutujú ničoho, majú hlboko v srdci nejakú tú výčitku. Všeobecne sa dá povedať - prečo chceme byť dokonalí, keď dokonalý nie je nikto? Nemusíme si vyčítať to, čo si vyčítame, len preto, že niekto iný v nás vzbudzuje pocit, že je „lepší“. Tiež má svoje výčitky. A navyše - nikdy nie je neskoro na to život zmeniť.

Môcť sa rozhodnúť je luxus. Aj keď je to argument, ktorý nepočujeme radi, mnoho ľudí na svete sa nestretáva so stresom z toho, či mať alebo nemať deti, či sa presťahovať alebo nepresťahovať za prácou, aké stravovanie vybrať pre deti alebo či zostať alebo nezostať so svojím partnerom. Jednoducho nemajú na výber. Tento apel na širší kontext nášho trápenia je možno svojím spôsobom vydieračský, ale keď sa nad tým na chvíľu zamyslíme, uvedomíme si, že skoro všetky rozhodnutia, s ktorými v živote bojujeme, tiež mohol urobiť niekto za nás. A aké šťastie je mať to všetko vo vlastných rukách.

S vekom prichádza šťastie. V dvadsiatich rokoch sme sa cítili, že nám patrí svet. V tridsiatich sme si pripadali konečne dospelí a múdri. A tak to pôjde ďalej - s každou dekádou oceníme, kto vlastne sme, kam sme sa posunuli a o koľko sme múdrejší. Vieme toho o svete, sebe aj ostatných oveľa viac, veľa ťažkých vecí máme za sebou, zvládli sme aj to, čo sme si nikdy nevedeli predstaviť. A vieme, že to jednoducho ide, že život sa žije napriek tomu, ako si ho naplánujeme. A keď vynecháme pár malicherností, ako sú vrásky a gravitácia, môžeme si každý rok navyše naozaj užiť plnými dúškami.

Všetko zlé je na niečo dobré. Naučili sme sa neprepadnúť beznádeji. Pretože z každej zlej životnej situácie sme niečo vyťažili. Minimálne už len fakt, že sme ju prežili a posilnila nás.

„Minulý rok som mala autonehodu. Nikomu sa nič nestalo, ale prišla som o auto, bolo na odpis. Zrútil sa mi svet, nové sme si dovoliť nemohli a ja som bola odkázaná na MHD a svoje nohy. Ale čo sa nestalo. Za rok sme zhodila 25 kíl nadváhy, ktorú som si so sebou niesla od pôrodu prvého syna (áno, 23 rokov). Nikdy by ma nenapadlo, že to môžem povedať, ale vďaka tej autonehode je môj život tisíckrát lepší."

Blanka, 46

Času je dosť. Pocit, že nám ušiel vlak? Že tak, ako to je, už to do konca života nejako doklepeme? Ani omylom! Až teraz nastal moment, kedy si uvedomujeme cenu slobody, ktorú máme, kedy sa poznáme natoľko dobre, aby sme vedeli, čo chceme. Svoju vášeň môžeme objaviť v každom veku a venovať sa jej tiež. Dobre, možno sa z nás už nestanú profesionálni športovci alebo hudobní virtuózi (aj keď...), ale čokoľvek nás baví, na nás proste čaká. Až sa rozhodneme si pre to dôjsť.