Ako poznáme úspech, aj keď ho necítime

Úspech má mnoho podôb, pre každého z nás znamená niečo iné. Pre niekoho sú to peniaze, pre iného spokojnosť a pokoj, pre ďalšieho naplňujúca práca a vzťahy. Tak ako tak všetci často bojujeme s tým, že je naša cesta k úspechu menej viditeľná, než by sa nám páčilo. Možno úspech necítime, nie podľa našej vlastnej definície, ale všeobecne vzaté... keď sa na seba pozrieme do zrkadla, môžeme byť právom pyšní. A ako spoznáme, že sme v živote na tom správnom mieste?

Už sa nebojíte si povedať o pomoc alebo podporu. Necítite sa, že ste zlyhali a nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Potrebovať pomoc je ľudské. A nie je fér od okolia vyžadovať, aby čítalo myšlienky. Keď potrebujeme pomôcť, povieme si o to.

Naše vzťahy nie sú tak dramatické, aké bývali. Pamätáte si na kamarátov, partnerov, rodinných príslušníkov, kolegov... a tak ďalej, ktorí vám dávali zabrať? Ak už dnes vzťahy zvládate s väčším nadhľadom a menším dramatizovaním, je to znak uvedomelosti.

Vieme, že cesta vpred nie je rovná. A vďaka odbočkám, stratám, chybám a zlyhaniam vieme oveľa istejšie, keď sme na nej správne. Nikdy nevieme, čo je dobre, kým nezistíme, že niečo iné je zle.

Prijali sme, že niečo nemôžeme zmeniť. Trebárs správanie druhých. Alebo počasie. Nemá cenu sa sťažovať, že prší, pretože s tým nikto nič neurobí. Rovnako tak nemáme vplyv na ďalší rad vecí, ktoré jednoducho musíme nechať byť.

Zmenili sme, čo sme chceli a mohli. Neviníme okolnosti za to, že sme nešťastní. Vieme, že toho máme v rukách oveľa viac, než si myslíme. A nesťažujeme si na to, čo zmeniť môžeme, ale nechceme - pretože strach zo zmeny je väčší, než súčasná mizéria.

Moc si nesťažujeme. A nie preto, že by nebolo na čo. Ale preto, že vieme, že je to nekonštruktívne. A tiež vieme, že zlá nálada prejde. Nechceme tak vo chvíľach mrzutosti okolie zaťažiť len preto, aby sme sa hneď na druhý deň cítili lepšie. Už vieme, čo zo zlých vecí stojí za zdieľanie (a čo nie).

Máme okolo seba skvelých ľudí. Vybudovali sme si svoju vlastnú sieť, ktorá vie poslúžiť aj ako záchranná. Možno už nemáme okolo seba toľko ľudí ako predtým, vzťahy sú ale oveľa kvalitnejšie, hlbšie a trvalejšie.

Vieme osláviť úspech niekoho iného. Už vieme, že cudzí úspech neznamená naše zlyhanie. Vieme sa radovať z úspechov ostatných a nevyvolávajú v nás žiadnej pocity závisti alebo nenávisť.

Vycibrili sme si štandardy. A sú vyššie. Už netolerujeme zlé správanie, vieme, čo nám vadí a naopak, čím sa chceme obklopovať.

Pustili sme veci a ľudí, ktorí nám nerobili dobre. „Energetickí upíri“, toxické vzťahy, činnosti, ktoré nás vyčerpávali a nič sme z nich nemali... vieme sa od takých vecí odpútať? Moc dobre.

Máme veci, na ktoré sa tešíme. Vidíme pred sebou svetlú budúcnosť, ktorá je zložená aj z malých radostí. Na mieste vieme vymenovať hneď niekoľko vecí, na ktoré sa v najbližších dňoch tešíme. Napríklad na dobré raňajky, posedenie s priateľmi, obľúbený seriál, cvičenie, prechádzku, pokojný večer s partnerom.

Máme za sebou ciele, ktoré sme dosiahli. Uvedomujeme si, že hneď niekoľko vecí, ktoré sú dnes pre nás bežnou realitou, boli skôr len v štádiu želania. A podarilo sa.

Už sa toľko nestaráme, čo si myslia ostatní. Pretože... prečo by sme vlastne mali? Nepotrebujeme pre svoje rozhodnutia ani súhlas, ani publikum.

Vieme vidieť vo veciach to pozitívne. A to takmer za všetkých okolností. Odmietli sme byť obeťou vlastného pesimizmu a na všetkom, čo sa v živote deje, si vieme nájsť niečo, čo nás obohatí, posilní alebo z čoho sa dokonca môžeme radovať.

Sme viac, než sme boli. Posledný a najdôležitejší bod. Keď sa pozrieme sami na seba pred napríklad piatimi rokmi a dnes - hodnotíme sami seba ako lepšieho človeka? Je jedno, podľa akých kritérií, žiadne všeobecné neexistujú. Ak áno, víťazíme.